Daj fotke príbeh
- 14.04.2021 17:37
Tak sa volala literárna súťaž, ktorú ešte na konci minulého roka vyhlásil Prešovský samosprávny kraj (PSK) pri príležitosti Roka zdravotných sestier a pôrodných asistentiek. Zapojili sme sa do nej aj my starogympláci. Súťažiaci dostali vyše 50 fotografií z prostredia nemocníc, detských domovov, hospicov, lekárskych ambulancií... No a ich úlohou bolo vybrať si jednu z nich a napísať príbeh viažuci sa k dianiu na fotografii. V rámci nášho umeleckého týždňa vám ponúkneme dve poviedky starogympláckych možno začínajúcich spisovateliek. Autorkou tej dnešnej je Viktória Kostolníková (III. B). Príjemné čítanie!
Ďakujem, že ste...
Len ticho a pokoj... Tikot hodín sa už tiež zastavil. A myslím si, že by bol v tejto chvíli aj tak zbytočný. Sem-tam zapípa niektorý z tých ozrutných prístrojov, ktoré sú umiestnené okolo mňa. Sem-tam. Aby mi pripomenul, že ešte stále som nažive. Že je o mňa dobré postarané. A že už mi nič nechýba.
Teda... vlastne chýba. Sila do života. Sila vstať a odísť niekam, tam niekde von, kde sa práve koná fašiangový ples. Obliekla by som si tie nádherné červené šaty. Obula by som si tie červené lodičky na vysokom opätku. Na pery by som si dala červený rúž. A v srdci by som cítila radosť. Veľkú radosť. Ako zakaždým. Aspoň jeden tanec a... potom môžem v pokoji zaspať.
Dni sa vlečú. Jediné, čo registrujem, je moja priateľka. Rada by som vám ju predstavila, ale ani ja sama jej meno nepoznám. No je to moja veľká kamoška! Každý každučký deň ku mne príde. Každý deň! No len si to predstavte, chodiť za niekým každý jeden boží deň. Len tak...
A ja jej už aj tak nemám čo ponúknuť. No ona predsa len tak zakaždým príde. Nehovorí mi, ako sa má. Ani či ju jej deti poslúchajú. Ani to, či jej má kto opraviť tú pokazenú chladničku. Ale často sa ma na veľa vecí vypytuje. Ako som sa vyspala alebo či sa cítim dobre. Snaží sa, aby reč nestála, no ja jej nikdy nedokážem odpovedať. Akoby ma moje ústa už ďalej nechceli poslúchať. Akoby už nikdy nechceli vydať ani hláska. Akoby mi už viac nepatrili. A tak tam len tak ticho ležím a život ide ďalej.
Som hrozná priateľka. Verte mi, že ma to mrzí. Viete, ako rada by som sa vás opýtala na vaše deti, na váš obľúbený recept, na vašu záhradku, o ktorú sa doma staráte? A možno by sme potom skočili aj na kávu. Alebo ešte lepšie na ten ples!
Ja viem, že som na konci. Viem, že ma už tu veľa nečaká. Iba ak by mal so mnou ten Najvyšší nejaké iné plány. No vás, moja milá, toho čaká ešte veľmi veľa.
Ďakujem za každý deň aj za každú noc, ktoré ste sa so mnou rozhodli stráviť. Och, až sa hanbím, aká hrozná priateľka som bola. Tam na tom druhom brehu, kde opäť budem plná síl, budem o vás hovoriť vždy len v dobrom! Budem na vás spomínať. Na vás. Na vašu nezištnú lásku. Ďakujem, že ste...
- Naspäť na zoznam článkov
Najnovšie články