No a teraz si už prečítajte poviedku Zuzany Guzyovej (II. C) k tejto fotke:

Liečivý úsmev

Tma... Strach... Neznámo...

     Kde som to? Prečo ma všetko tak bolí? Kde je mama?

     „Mama! Mamka! Mamičkaaa...!“ kričím do tmy.

     Trasiem sa na celom tele v izbe vyplnenej temnotou. Z očí sa mi valia slané moria.

     Nik tu nie je!

     Nik tu nie je? Nik, kto by mi podal ruku? Nik, kto by ma pohladil po líčku?

     Bicykel... A kamarát Tomáš na druhej strane cesty... A mamin výkrik: STOJ!... Začína sa mi v mysli rozvidnievať...

     Tenučký lúč svetla odkiaľsi zboku. Dvere. Nevidím dobre, kto v nich stojí.

     „Mama! Mamka! Mamičkaaa...!“

     Nie... to nie je moja mama. Skôr cítim ako vidím neznámu tetu. Až keď naplno otvorí dvere, vidím jej bielo-modré oblečenie. A milý, ale utrápený úsmev.

     „Zrazilo ťa auto. Ale neboj sa, všetko bude dobré. Teraz musíš spinkať. Zavri očká, ja tu budem pri tebe,“ prihovára sa mi strašne dobrým, takmer anjelským hlasom. Zmeria mi teplotu, hladí ma po vlasoch. „Neboj sa, bude to dobré...“ počujem ešte raz tesne predtým, ako zaspím.

*********************************************************************************************************************************************

     Ako dlho som tu? Neviem ešte počítať. Všetko sa mi zlieva do jedného veľkého NIČ. Nič, ktoré je občas prerušované strašidlami prichádzajúcimi k mojej posteli. Ďalšie visia nado mnou a niečo z nich kvapká do hadičiek vedúcich k mojej pravej ruke. Ľavú mám celú obalenú v nejakom tvrdom rukáve. Aj obe nohy...

     Snažím sa príšery odohnať plačom, ale ony sa nedajú. Aj moji plyšoví kamaráti sa vtedy boja a schovávajú sa pod perinu. Našťastie vždy vtedy príde tá bielo-modro oblečená teta. Vždy s úsmevom. Vždy s pohladením i objatím. Keď ma chytí za ruku, nebojím sa ničoho na svete. Všetky monštrá vtedy utekajú z izby...

*********************************************************************************************************************************************

     Tá dobrá bielo-modrá teta tu asi býva. Veď je pri mne každú chvíľku. Ráno púšťa do izby svetlo. Prinesie mi sladučké kakao a chrumkavý rožok s maslom. Rozpráva mi rozprávky. Každý deň si vymyslí inú. Príbehy o drakoch, vílach, princoch a princeznách. Vždy sa skončia dobre. Veľmi rád ju počúvam. Rozliate kakao na obliečkach a mojom pyžame jej vôbec neprekáža. So svojím azda nikdy nemiznúcim úsmevom donesie všetko čisté. Zabáva ma smiešnymi grimasami. Pokúšam sa ju napodobniť. Obyčajne sa to končí spoločným smiechom.

     Ale kde je moja mama...?

*********************************************************************************************************************************************

     Už sa viem postaviť. Zatiaľ sa musím držať ohrádky okolo postele, ale už to dokážem. Bielo-modrá teta má z toho radosť. To vidím na nej. Dnes ráno mi povedala, že možno už bude môcť prísť ku mne aj mama. Moja mama. Mamička moja...

     Klop, klop...

     Prečo teta klope? Veď ona tu býva, nie? Je teda doma. Nemusí klopať na dvere.

     Dvere sa pomaličky otvárajú. Ešte pomalšie a opatrnejšie ako vtedy, keď som sa prebral z jednej tmy do druhej. Škára sa zväčšuje a svetlo z chodby má stále viac miesta na to, aby vbehlo do mojej izby.

     Mama!

     Stojí v tom svetle. A za ňou moja dobrá bielo-modrá teta. Obe plačú. Ja sa, naopak, usmievam. Zrazu sa celá izba trbliece v záplave svetla. Nie, to nie je svetlo z chodby. To je to z mojich očí. A z môjho smiechu. Z mojej obrovskej radosti!

     Hádžem sa mame okolo krku. Rozprávam jej o monštrách, ktoré sem chodili. O mojej dobrej tete, ktorá jediná ich vedela odohnať. Spolu s tetou jej ukazujeme grimasy, ktoré sme si nacvičovali pri prezliekaní obliečok či môjho špinavého pyžama. Ona mi rozpráva o kamarátke Lenke zo škôlky, ktorá je vraj veľmi smutná, že sa nemôžeme spolu hrať. Ja jej zase o tom, ako hrdinsky znášam všetky ošetrenia...

     Bielo-modrá teta sa na nás pozerá. Akosi unavene si sadá na stoličku v kúte izby. Vie, že to zvládla. Nič nevraví. Načo? Všetko je jasné. Už od zajtra bude odháňať bubákov od postieľky niekoho iného. A prezliekať mu kakaom obliate obliečky a zašpinené pyžamo. A bude mu rozprávať nekonečné príbehy o drakoch, vílach, princoch a princeznách. Tie, čo sa vždy skončia dobre. Tak ako môj príbeh. A pritom sa neustále usmievať tým úsmevom, ktorý lieči...