Nie, nie je to nič vážne. Žiadna guľka ma pod lopatku nezasiahla a ani žiaden nôž sa ma nedotkol. Je to len... Len prvý deň v škole. Prvý deň na našich drevených stoličkách, od ktorých si veruže môj chrbát už tak trocha odvykol.

     Aby som bola presnejšia, je to už štvrtýkrát, čo zažívam svoj prvý školský starogymplácky deň.

     Tie doterajšie roky veru zbehli ako voda. Verte mi, že som si ani poriadne neuvedomila ako.

     Teda, milí prváci, bude to asi takto. Párkrát zavriete oči a... voilà maturitný ročník. Ale medzitým to bude kopec zábavy a strachu, šťastia a smoly, pádov a vzostupov. Lebo to je život.

     My štvrtáci teraz stojíme pred tým najväčším vrcholom. Či najväčšou priepasťou? Akú cestu si zvolí každý jeden z nás, je naša voľba.

     Stále mi však v hlave rezonuje otázka: Čo ma to tento rok všetko čaká?

     Ktovie? Tí predo mnou mi to nepovedia a tí po mne ani len netušia, ako by to malo vyzerať.

     Ja z biológie viem, že nadmerný stres škodí zdraviu. Dokonca môže privolať aj smrť. A taktiež viem, že toho stresu sme si všetci už za prvé dni užili kopu. Za fúrik. Alebo skôr za dva. No dobre, s tými fúrikmi som to už tak trošku prehnala. Verím, že maturite vôbec nejde o to zabiť ma.

     Pravdupovediac nemám ani len poňatia, ako táto naša skúška dospelosti dopadne. Jedno ale viem. Nech to už bude akokoľvek a kdekoľvek, nedovolím nikomu a ničomu pre to seba samu stresovať.

     Naposledy sa na Slovensku maturovalo v minulom desaťročí. Áno, v roku 2019! Odvtedy... nič! My by sme to mali zase obnoviť. Takmer dva školské roky na dištančnom vzdelávaní nám veru poriadne skomplikovali našu cestu ku „skúške dospelosti“.

     Ale dosť už o maturite! Poďme si všetci ešte užiť posledné teplé dni a my najstarší sa o pár mesiacov stretneme pri zelenom stole! Bez stresu a samozrejme s hlavou plnou vedomostí!

Viktória Kostolníková (IV. B)