Celé sa to začalo v našej školskej jedálni. Nie, nič sme nejedli. Veď to bolo hneď ráno. Boli sme po raňajkách a obed bol ešte ďaleko. Ale pozreli sme si film The True Cost (Skutočné náklady) o dopade odpadu na planétu.

 

No a potom sme sa pešo vybrali na popradské smetisko Úsvit. Stojíme síce na trávnatej ploche, ale pod nami je desaťmetrová vrstva odpadkov. Dozvedáme sa, že minimálne tridsať rokov bude pôda pod našimi nohami poľnohospodársky nepoužiteľná.

 

Vy to necítite, ale my sme podľa „vône“ presne vedeli, po čom kráčame.

 

No a tu sme pridali aj ďalší zmyslový vnem. Už nielen cítime, ale prvýkrát aj vidíme kopec z odpadkov.

 

Pozrite sa, takto vyzerá hora toho, čo nedokážeme, nevieme či nechceme zrecyklovať.

 

Ťažké mechanizmy to valcujú, aby minimalizovali objem odpadkov.

 

No a je tam aj bazén. Kúpať sa v ňom ale nedá. Zachytáva dažďovo-odpadovú vodu...

 

... ktorú musia pravidelne odčerpávať. Ňou potom odpadky opätovne polievajú, aby urýchlili ich proces postupného rozpadu.

 

Hrozné, však? My – kvintáni a prváci – sme to videli naživo. Spomeň si aj ty na tieto zábery, keď budeš čokoľvek hádzať do odpadkového koša. A skôr, ako to vypustíš z ruky, skús porozmýšľať, či by sa to napríklad nedalo recyklovať. Nech tá hora pri Úsvite rastie čo najpomalšie.

           

                                                                                                redakcia VeTa eS Gé