Očarená spevom, tancom, hudbou

     S malou dušičkou vchádzam do autobusu. Nadšenie, no aj neistota z toho, čo v najbližších hodinách prežijem, ovládajú moje telo. Cestou do Prešova rozmýšľam nad príbehom, ktorý by som mala poznať. Pátram v schránkach pamäti. Kolónka s príbehom o posledných Ježišových dňoch však chýba.

     Pravou nohou vykročím do chladného prešovského podvečera. Ostáva ešte tridsať minút do začiatku predstavenia muzikálu Jesus Christ Superstar. S bezkofeínovou kávou v ruke prestupujem z nohy na nohu. Horím nedočkavosťou.

     Milej panej stojacej pred sálou ukazujem lístky a usádzam sa do pohodlného kresla. Napätie sa dá krájať. Všetci nemo čakáme, kedy sa začne úžas, na ktorý sme tak dlho čakali. Ticho nesúce sa sálou preruší prvá rocková skladba. Scéna sa v okamihu zaplní. Moje oči nestíhajú sledovať tú nádheru, ktorá sa pred nimi odohráva. Pohltená tancom si takmer nevšimnem speváka v rohu pódia. Živý orchester hrá naozaj len v pozadí. No nedokážem sa vynadívať peknôt dejúcich sa navôkol.

     Očarená spevom, tancom, hudbou opúšťam sálu počas prestávky. Mamka mi ochotne vysvetľuje posledné detaily, aby som plne rozumela deju. Nedočkavá sa hmýrim v kresle. „Nech sa to už začne,“ šepkám spolusediacemu.

     Nával nádherných pocitov z prvého dejstva sa opakuje. Zimomriavky nedokážem (a ani nechcem) z kože striasť až do samého konca. S otvorenými ústami tlieskam. Postojačky. Ako celá sála. Ani tak však nedokážem vyjadriť obdiv, ktorý si nesiem v batôžku domov.

     Kývajúc divadlu nemôžem nemyslieť na pocity zanechané vo mne týmto silným príbehom. Rozmýšľam nad človečinou, ľudskými skutkami a... sebou. Veriť v dobro, ktoré v každom z nás je. Veriť v dobro, ktoré každého z nás čaká na konci dlhých dní. Veriť v dobro, ktoré nám dávajú príbehy ako tento.

     Vďačná si líham do perín. Predstavenie vo mne pretrváva ešte dlho. Utkvelo v duši. Verím, že raz nájdem nitky, ktoré ma dovedú ku všetkým krásam. Krásam, ktoré som si doteraz asi nevedela všimnúť. Aj takéto vie byť divadlo...

Zuzana Guzyová (III. C)

Obrovská nálož emócií

     „Máš dva dni na článok o tomto muzikáli,“ dozvedela som sa od pána učiteľa cez prestávku počas predstavenia v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Konečne sme sa totiž dočkali možnosti ísť si po dlhom čase vychutnať nádherné javiskové momenty. A hneď rovno muzikálové. Dali sme sa totiž nahovoriť (veľmi radi) na rockovú operu pod názvom Jesus Christ Superstar.

     Celý víkend som spracovávala obrovské emócie z predstavenia, aby som si v nedeľu večer mohla sadnúť a povedať o nich aj  vám. Článok som, samozrejme, napísala, bola som s ním spokojná a chystala som sa ho už len poslať na správnu adresu. Vtom však zistím, že článku niet. Vravím si: nádych, výdych, nájde sa. No opak bol pravdou. So slzami v očiach a vyčerpaním v sebe som sedela pred prázdnou obrazovkou počítača. A vtedy som si uvedomila, že práve počas divadelného predstavenia som sa zamýšľala nad tým, že maličké pády nás predsa nemôžu zastaviť pred tvorením väčšieho obrazu. Tak vám teda s chuťou ešte raz rozpoviem môj zážitok.

     Už niekoľko dní sme sa tešili na to, ako si sadneme do mäkkého kresla v hľadisku divadla. Netušili sme, čo nás čaká, ale určite bol každý z nás plný zdravého napätia. Aké to bude? Ako bude vyzerať scéna? Aké budú herecké výkony? Ako na nás zapôsobí päťdesiat rokov stará rocková hudba? Čo tanečníci?...

     A aká bola realita? Od prvého momentu vkročenia do sály až do nášho standing ovation sme sa nestačili diviť. Kombinácia orchestra, spevu, tanca a vyšperkovaných obrazov nám vyrážala dych. Ježiš, Mária Magdaléna, Pilát a Judáš nás postupne previedli od Gecemanskej záhrady cez poslednú večeru až ku ukrižovaniu. Pri každom zaspievanom tóne a zahranej melódii nám behali zimomriavky po tele. Na záver sa mnohým ligotali v očiach slzy. Videli sme totiž operu, ktorá sa spracovaním vyrovná tým svetovým.

     V piatok večer som z divadla spolu s ostatnými vychádzala ohúrená, očarená, s obrovskou náložou emócií. Opäť, ako po každom divadle, som sa pozastavila a zamyslela sa. To najdôležitejšie si nesiem v sebe a so sebou doteraz. Odnášam si, že bojovať za veci, v ktoré a ktorým veríme, nie je hanba. Že možnosť a právo biť sa za pravdu má každý z nás, nezáleží na tom, v čo či čomu veríme. Môžeme pri tom kráčať sami, ale aj s miliónovým davom. Musíme si však uvedomiť jedno. Že odkaz tých, ktorí vedeli, za čo bojujú, nikdy nezomrie.

Ráchel Svistáková (IV. C)