Druháci mali možnosť prejaviť svoje umelecké vlohy a cítenie pri písaní umeleckých opisov. Po obsahovej a štylistickej stránke to výnimočne dobre zvládla Martina Jurčová z II.D. Tu je jej umelecký opis na tému

Jeseň je nádherná...

(Umelecký opis)

     Prechádzka ďalšieho dňa sa pomaly končí. Ulice, domy i parky sa chúlia pod jesennou dekou večernej tmy. Len tu a tam niektoré okno pohne viečkami ospalých skiel, aby sa napilo rozprávkového kokteilu ohnivého slnka, ktorý  na strieborných podnosoch hviezd nesie tajomný hostiteľ. A v jeho svetielku vidíme, ako všetko tichučko usína...

     Áno. Je to zvláštne. Príde večer. Večer ako všetky ostatné. Ale tento, tento večer je výnimočný. Je to tajomstvo, ktoré vedie zo včerajška do zajtrajška. Tú nádheru si predsa nikto nemôže nevšimnúť.

     Žltkasté stebielka trávy, čo len nedávno stratili svoj zelený šat. Posledné pokusy o spev vtákov. Všetko to obliala farebná sprcha z kadejakých listov.

     Počujem vír, ktorý počuť azda všade. Je to bzukot? Chorál? Orchester? Áno, včely sa prišli rozlúčiť s posledným výdychom odchádzajúceho leta a zoznámiť sa s prvým nádychom prichádzajúcej jesene. 

     Aha! Tam v diaľke sú stromy – mocní strážcovia tajomného kráľovstva. Lemujú hradby hlbokých lesov. Pokiaľ doň nevnikneš, nikdy nezistíš, aké krásy v sebe ukrýva. Len slnečné lúče sťa zlaté nite, ktoré prenikajú cez tie húštiny, vedia všetko. Ale mlčia. Mlčia večnou nemotou.

     Pred týmto lesom, bohatým kráľovstvom, hrá vietor svojimi nástrojmi svoju obľúbenú pieseň, ktorou zdvihne zo zeme všetky listy – svoje farebné priateľky a tancuje s nimi do vyčerpania. Je to tanec farieb, ktoré sa nesú v žiare odchádzajúceho muža. Lúči sa. Odchádza. A za ním sa ťahajú lúče, čo tvoria zlaté kontúry mračien, jeho závoj.

     Áno! Je to tak! A nech mi nikto netvrdí, že jeseň nie je nádherná.

                                                                                                                                            (Martina Jurčová II.D)

Štvrtáci sa už pripravujú na maturitu, ktorou ukončia svoje stredoškolské štúdium. Tým sa však ich vzdelávanie určite neskončí. Veď človek sa predsa učí celý život. A tak dostali za úlohu napísať slávnostný prejav práve na túto tému. Mali sa vžiť do roly, ktorá ich čaká približne o pol roka. Majú v rukách maturitné vysvedčenia a lúčia sa so školou. No a takto bravúrne to zvládli Nikola Müllerová a Zuzana Hámorová zo IV.B.

Stredoškolské štúdium sa nám končí, človek sa však učí celý život

(Slávnostný prejav)

     Vážený pán riaditeľ, vážený pedagogický zbor, milí spolužiaci!

     Hovorí sa, že maturita je skúškou dospelosti. Dospelosť. Áno, stojíme tu dnes už ako dospeláci. Zvládnutie tejto skúšky nás stálo mnoho napísaných slov, mnoho otočených strán a mnoho nocí nad nimi prebdených.

     Milí učitelia!

     Spomínajte... Ako ste prvýkrát uvideli naše vystrašené tváre, zmätené pohľady, trasúce sa ruky... Náš cieľ bol jasný – stať sa dospelými, naučiť sa všetko, čo sa dá, zvládnuť maturitnú skúšku.

     Dnes na nás hľadíte a zrejme máte pocit, že pred vami stoja dnes celkom iní ľudia. Dospelosť už v našich očiach nie je len túžbou. Zavinuli sme sa do jej plášťa, no srdcom zostaneme navždy deťmi. Deťmi svojich rodičov a tak trochu aj vás, milí učitelia. Deťmi, ktoré ste museli napomínať, aby nebehali po chodbách a nevyrušovali na hodinách. Deťmi, pre ktoré je veľa vecí života stále veľkou záhadou.

     Učíme sa celý život. A nielen z učebníc a z poznámok, ktoré si urobíme na hodinách. Odkukávame od vás, ako sa správať slušne. Byť milí. Úprimní. Byť ľuďmi.

     Knihy vedia mnoho. Naše hlavy tiež. Ale naše srdcia vedia najviac. A práve preto by sme sa mali nechať nimi viesť. Lebo len ony skutočne poznajú tú správnu cestu. A my veríme, že o pár odbočiek ďalej v našom živote sa raz opäť ocitneme na tomto mieste. Či už fyzicky, alebo len v našich spomienkach.

     Škola nám dala toľko vedomostí, priniesla toľko krásnych zážitkov a chvíľ, keď sme cítili, ako sa nám to všetko vrýva do pamäte. A za to vám veľmi pekne ďakujeme. Ďakujeme, že ste nás toho toľko naučili nielen čo sa týka predmetov, ale aj života samotného. Ďakujeme, že ste nás doviedli až k tejto bráne dospelosti, odkiaľ už budeme musieť kráčať sami. Ďakujeme, že ste to nikdy nevzdali, nech to s nami bolo akokoľvek náročné. V týchto chvíľach môžete vidieť, že vaša práca má zmysel. Že tie hodiny strávené opravou našich testov, písomiek, slohových prác neboli nadarmo. Že ste nám odovzdali kúsok seba. Kúsok, ktorý si so sebou budeme niesť do konca života.

     Milí spolužiaci!

     Prebádali sme všetko, čo sa dalo. Naučili sme sa všetko, čo sme mohli. A možno ešte trochu viac. Zažili sme toľko, že by sme z našich spomienok mohli napísať román.

     Neboli sme si navzájom len osobami, ktoré sedeli v tej istej miestnosti a spoločne dreli lavice. Boli sme si pomocnými rukami. Priateľmi. Niektorí viac ako priateľmi... Vytvorili sme si medzi sebou putá, ktoré budú pretrvávať ešte veľmi dlho.

     Možno sa teraz rozchádzame na úplne odlišné cesty. Cieľ však máme všetci rovnaký, hoci to možno na prvý pohľad tak nevyzerá. Čím chceš byť, keď budeš veľký? – pýtajú sa každého dieťaťa od malička. A odpoveď? Dlho ju dieťa nevie. My to dnes už pomaly začíname tušiť. Chceme byť šťastní. Chceme sa ráno prebudiť a vedieť, že všetky naše kroky, ktoré sme v minulosti urobili, viedli k tomuto momentu. Momentu, keď sa nám pery roztiahnu do širokého úsmevu a privítame nový deň. Nové výzvy, z ktorých sa niečo naučíme. Nové dôvody na radosť.

    Lúčime s s touto etapou nášho života, ktorá sa stáva spomienkou. Našou i vašou. Veríme však, že táto spomienka nás i vás zahreje pri srdci vždy, keď si ju vybavíte. Lúčime sa. No nikdy nezabudneme.

     Ďakujem za pozornosť.

                                                                                                                                                 (Nikola Müllerová IV.B)

     Ctený pán riaditeľ, vážení učitelia, drahí rodičia, milí spolužiaci!

     Znie to možno neuveriteľne, ale aj takí ľudia, akí sa predchádzajúce štyri roky viac alebo menej vyskytovali v našej triede, úspešne ukončili stredoškolské štúdium. Lenže čo to znamená? Čo sa tým pre nás mení? A čo sa, naopak, nezmení nikdy?

     Určite neprezradím žiadne tajomstvo, ak poviem, že človek sa učí celý život. Vy, dospelí, nám to radi donekonečna opakujete. A my, síce vekom dospelí, ale ešte stále v živote neskúsení, tomu radi odmietame uveriť. Väčšina z nás sa ešte pár rokov potrápi na vysokej škole, kým skúsime skutočný život – a teda aj našu doživotnú školu, ktorá prinesie každý deň niečo nové.

         Drahí učitelia, viem, že ste sa snažili napchať do nás všetky možné vedomosti a položiť tak základ pre prijímanie ďalších informácií. Možno sa vám občas zdalo, že hádžete hrach na stenu. Ale verte, že na každého z nás sa aspoň niečo nalepilo. Veď viete, ako vyzerajú naše lavice zo spodnej strany... Určite sa nejaká žuvačka ušla aj „našim stenám“, a tak sa niektorá zo zelených guľôčok ujala.

      Ach, naši milovaní rodičia! Vy si, na rozdiel od našich stredoškolských učiteľov, ešte od nás neoddýchnete. Aj keď budeme ďaleko, stále budeme vašimi deťmi, ktoré očakávajú pofúkanie boľačiek, pomoc, keď si nebudeme vedieť dať s niečím rady, vašimi deťmi vysávajúcimi vaše bankové účty, kým sa nedokážeme skutočne vzniesť na vlastných krídlach...

     No a nakoniec my, milí spolužiaci. My – maturanti. My si musíme teraz len sami sebe priznať pravdu, že toto veru nie je koniec. Práve naopak. Toto je len začiatok nášho skutočného učenia sa. Možno nie toho, aké sme poznali doteraz, ale učenia, ktoré prinesie naozajstný život.

     Vážení prítomní! Vám patrí naša veľká vďaka za všetku pomoc, trpezlivosť, sponzoring, pevné nervy a ešte raz za trpezlivosť, s ktorou ste nás vychovávali a pripravovali na život otvárajúci v tejto chvíli pomaličky pred nami svoje dvere. Áno, stredoškolskému štúdiu tak nejako... odzvonilo. Ale to, čo sme si z neho odniesli, nás bude sprevádzať navždy.

     Ďakujeme!

                                                                                                                                             (Zuzana Hámorová IV.B)