Potom som bol zrazu „veľký“. Ktosi mi prezradil (a ukradol mi to nádherné tajomno Vianoc), že všetky tie darčeky si dávajú pod stromček ľudia navzájom. A tak som Ti už viacej nepísal. Asi som urobil chybu. Sú totiž veci, ktoré si my - ľudia nevieme sami dať. Ani pod stromček nie. Ale som presvedčený, že všetci po nich túžime. Tak ťa teda po rokoch opäť idem prosiť o čosi, čo sa akosi stále viac zo sveta stráca...

     Všimol si si, Ježiško, ako to teraz funguje medzi ľuďmi? Ako jeden pre druhého prestávame existovať? Ako je každý zahľadený do displeja svojho mobilu, smartfónu, tabletu? Prosím Ťa, milý Ježiško, zariaď, aby sa aspoň počas Vianoc vypol na celom svete internet. A telefonovať aby sa dalo iba v nevyhnutných život ohrozujúcich prípadoch. Aby všetci normálni ľudia mohli zdvihnúť oči od tých studených obrazoviek a pozreli sa na reálny svet okolo seba. Možno aspoň niektorí objavia, že okrem virtuálneho existuje aj ten naozajstný. A že je to naozaj nádherné miesto, kam sme sa narodili.

     Vieš, Ježiško, aké by to bolo úžasné, keby sa všetci tí, ktorí majú neprekonateľnú potrebu neustále s inými niečo virtuálne „zdieľať“ (nerozumiem síce dosť dobre tomuto čechizmu nezmyselne sa tlačiacemu do slovenčiny, ale všetci naokolo ma denno-denne presviedčajú, že inak sa to vraj povedať nedá), s nimi normálne stretli a „pokecali si“ reálnym, nie virtuálnym spôsobom. Tak ako my s kamarátmi, keď ešte internet neexistoval. Aby sa videli, cítili, potešili jeden druhého nie „fejsbúkovým lajkom“, ale svojou prítomnosťou.

     Vieš, Ježiško, aké by to bolo úžasné, keby sme mali namiesto tisícov virtuálnych kamarátov pár reálnych, naozajstných, existujúcich, s ktorými zájdeme na vianočné trhy na čaj, na kávu, na punč... S ktorými budeme na najkrajšie vyzdobenom námestí na Slovensku nasávať vôňu vianočných medovníkov, tešiť sa z nádherne rozsvietených svetielok, tešiť sa Tvoj príchod... S ktorými si len tak pre radosť zo vzájomnej prítomnosti pustíme (alebo ešte lepšie zaspievame) koledu, vybehneme von, necháme sa vyštípať mrazom, postavíme snehuliaka (ak bude z čoho), spustíme sa na sánkach či len na kuse igelitu dole kopcom... A nebudeme to musieť natáčať na video. A nebudeme to musieť vzápätí šikovne vešať na FB. A nebudeme musieť potom nervózne čakať, koľkým ľuďom „sa to páči“...

     Vieš, Ježiško, aké by to bolo úžasné, keby sme si opäť ako kedysi v predinternetovej dobe vedeli „pohladiť dušu“ pekným do očí povedaným (nie sms-kovým) slovom, keby sme mohli chytiť skutočne existujúceho kamaráta za ruku, cítiť jeho teplo, skutočne ho vystískať a mať radosť z jeho skutočného objatia, zaplniť svoje i jeho srdce tým, čo sa zo sveta akosi stráca – dobrom, šťastím a láskou. 

    A som presvedčený, že tie znovu objavené pocity by sme vôbec nepotrebovali „zdieľať“ s celým svetom. Stačil by nám jeden, ale reálny, naozajstný, existujúci priateľ.

    Viem, milý Ježiško, že chcem od Teba veľa. Keby sa čosi z toho dalo kúpiť v našich superhypermegaultrašopoch, možno by sme na to stáli v radoch. Ale nedá sa... Ostáva nám len čakať na... na čo vlastne? Veď to všetko máme vo svojich rukách.

    Je to však aj v našich schopnostiach?

    Tak Ťa teda, milý Ježiško, prosím, daj nám všetkým schopnosť opäť byť reálnymi, nie virtuálnymi ľuďmi..

    A pribaľ, prosím Ťa, každému kúsok toho, čo sa nedá nikde kúpiť. Kúsok zdravia...

    Pribaľ, prosím Ťa, každému kúsok toho, čo všetci stále hľadáme. Kúsok šťastia...

    Pribaľ, prosím Ťa, každému kúsok toho, čoho máme všetci stále strašne (ja viem, strašne sa nemá písať) málo. Kúsok lásky...

    Šťastné a veselé všetkým!!!