Jeseň je nádherná

     Jeseň. Čarokrásna symfónia. Sťa by vymaľovaná hrou magickej flauty. Posledné teplé lúče ranného slnka sa šplhajú nad obzor. Akoby vyprevádzali kŕdle divých husí na ich cestu za skutočným teplom.

     Zamrznutá hlina sa pod nohami kŕčovito vzpína. Čoskoro jej pani Zima pridelí perinu, pod ňou si bude užívať zaslúžený odpočinok po plodnom lete. Hmla nad krajinou pomaly ustupuje a dáva priestor nespútaným stádam „vysokej“ preháňať sa tichom. Pulzujúca krv v ich srdciach odzrkadľuje prirodzenú divokosť danú matkou prírodou. Ten očarujúci pohľad na krajinu pohládza dušu...

     Slnečné lúče sa odrážajú od vysokých skál neprístupne sa týčiacich nad pásmom lesa. Sú blízko, zdá sa,  že bližšie ako kedykoľvek predtým. Len kde-tu začuť majestátny hlas krkavca strácajúci sa v ozvenách hôr.

     Nezbedný vetrík sa pohráva s vrcholkami kosodreviny a posledné pýchy listnáčov odprevádza na ich poslednej ceste na zem.

     Lesní obyvatelia sú v plnej aktivite. Využívajú svoju poslednú šancu naplniť brušká a zútulniť si priestory svojho zimného spánku. Hvízdajúce svište zháňajú steblá tráv, pinky zase výživné plody sosny.

     Zurčiace bystriny predierajúc sa od svojich nebeských prameňov naberajú na sile. Tie majestátne vody, ktoré dali život krajine navôkol, duniac opúšťajú prah raja a ponárajú sa do ticha. Jagavé hladiny plies odprevádzajú lúče slnka a vítajú prvé kryštáliky ľadu.

     Okolitý svet stíchol. Ponoril sa do tmy. Už nečuť tie malebné vtáčie tóny ani radosť spojenú s teplými letnými večermi. Tep zvierat ukrytých v mäkko vystlaných norách sa spomaľuje, dych ustaľuje. Cítia sa voľne a očakávajú ďaleký príchod jari.

                                                                                                                                                     Nela Gloríková (II.B)

Miesto, ktoré mi vie vrátiť radosť

     Už je to tu. Pozerám sa na ne. Moje oddýchnuté nohy. Dobre vedia, kam ma majú odniesť. To miesto už veľmi dobre poznajú, veľakrát sme sa tam už stretli. No nechajme minulosť niekde pod zemou. To miesto žije. Tu! Teraz...

     Lúčim sa s domovom len na chvíľu. Nie dlhú, ale o to intenzívnejšiu. Trielim strmým stúpaním po cestičke. Sem-tam ju preskočí domáci obyvateľ miestneho lesa. Neviem, ako to robia, ale vždy si dajú nejakým spôsobom vedieť, že som tu, blízko.

     Mesto pod sebou mám ako na dlani. Čoskoro sa aj ono stratí za stromami. Spolu so všetkými problémami, ktoré ma trápia.

     Som na mieste. Všade okolo mňa mi príroda nechala jasné odkazy. Zelené lúky s morzeovkou kvetov. Vrcholce stromov predo mnou mávajú v jednom harmonickom rytme pieseň, ktorej dôverne rozumiem. Všetko to dokopy symbolizuje dokonalosť diela matky prírody.

     Čerstvý lesný vzduch letí cez lúku a nesie so sebou spev vtákov. A slobodu. Slnko všetko zohrieva, necháva vzduch voľne stúpať. Neháda sa s ním, že si berie viac tepla, ako potrebuje, ale radujú sa spolu. Ja sa len nemo prizerám.

     Pomaly už treba ísť späť. Čas v tej nádhere zbehol veľmi rýchlo. Všetko negatívne zo mňa vyplavil. Stratilo sa to. Rozplynulo...

     S ľahkou a čistou hlavou sa ešte raz rozhliadnem navôkol. Posledný pohľad na rozlúčku. Teraz už s ľahkosťou vetra môžem odísť. Toto miesto ma vždy dokáže naplniť radosťou a šťastím. Za odmenu mu sľúbim, že si to nenechám len pre seba.

                                                                                                                                                       Matej Maličký (II.C)

Miesto, ktoré mi vie vrátiť radosť

     Sedačka. Páčky a gombíky. Kokpit. Miesto, ktoré mi vie vyčariť úsmev na tvári a nakopnúť ma dobrou náladou. Miesto, z ktorého sála teplý chlad. Je to ako veselica na bojisku.

     Súhra práce rúk a blikania svetielok pripomína dokonale zladený tanečný pár, ktorý si užíva radosť samých zo seba. Zodraté tlačidlá. Omastené riadidlá. Poodlamované bezpečnostné kryty. Archív radosti a úspechov posádky.

     Rutinou zabudnuté letové manuály sa už roky nudia v skrinke pod pilotovou sedačkou. Na rozdiel od zaprášených a ustarostených displejov, ktoré občas protestujú.

     V žiare zapadajúceho slnka sa toto miesto mení na hotový raj. Aj slnečná clona si vždy poctivo plní svoje pracovné povinnosti.

     Nastane chvíľa, na ktorú sme všetci čakali a v tom momente všetko pracuje ako hodinky. Aj kompas prestane dýchať od toľkej sústredenosti. Všetko sa roztrasie a naša malá krásavica opäť hladí vzduch svojimi jemnými krídelkami. Najviac namáhané riadidlá ešte stále skáču a tancujú. Od radosti. Presne tak, ako si vietor zapíska. Ladné pohyby autopilota znásobujú eleganciu harmónie všetkého, čo k tomu patrí.

     Tak takýto je kokpit. Je pódiom aj chodníkom slávy každého pilota. Je nepochopenou básňou obyčajných ľudí. A stále znova a znova mi vie vracať radosť.

     Je to azda jediné miesto na svete, ktoré v jednom ponúka eleganciu a strach, prácu a hobby, pôžitok a relax. Kokpit je pilotov druhý domov. Jeho kuchyňa, špajza, obývačka aj spálňa. Je to jeho život.

                                                                                                                                                            Erik Uhlár (II.C)