Keby som to bola vedela, tak ma tam nedostanú... (1. december 2015)

     Áno, priznávam! Z dvoch dievčat našich fotrovcov som ja ten chalan v sukni.

     Bol až nenormálne normálny prvý apríl. Ako každé ráno aj dnes prídem do školy rozospatá a zbytočne si namáham kotrbu, aby som vymyslela, čo a komu vyvediem. Nech je ten sviatok bláznov taký, ako má byť a azda ma to nakopne k aktivite.

     No skvelé! Chémia! Na nej sa dá vymyslieť veľa somarín. Asi o pol hoďku vďaka maličkému výbuchu, ktorý som spôsobila, zhoreli chudákovi chemikárovi aj tie posledné tri vlasy, čo ešte mal na svojej šiške... Vraj... na také vtipy som už dosť stará. To človeka poteší! Pche! Starý je človek predsa až vtedy, keď spáva oddelene od svojich zubov. 

     Naši sa zamysleli a vymysleli, že mi na pár dní prospeje zmena prostredia. Si myslia, že mi rozumejú. Srdce mi hneď poskočilo, keď začali rozprávať o dovolenke. Ale bez nás? Bez svojich miláčikov? Bez svojich ratolestí? Som tajne dúfala, že sa aspoň kvôli tej malej opici vzdajú svojich držgrošských spôsobov a bude to fajn. Mám asi príliš bujnú fantáziu. Ešte horšie bolo ich rozhodnutie, že my dve aj so ségrou pôjdeme na týždeň k tete. Takýto trest! To už je azda príliš... Mám chuť otrieskať si kotrbu o stenu.

    A tak sme sa sťahovali do starého ošarpaného domu, ktorý zvonku pripomínal strašidelný zámok. Vnútri to nebolo o nič lepšie. Akoby niekto vytrhol stránku z môjho dejáku, ktorý mi doma podopiera rozkývaný pracovný stôl. Možno by to tu pôsobilo útulnejšie po výbuchu atómovej bomby. Ako som sa len mohla dostať do takejto diery?

     Mala som pocit, akoby mi niekto jednu vlepil a povedal, že ja si už nič iné ani nezaslúžim. No super! To ma mohli ubytovať rovno v nejakej hladomorni. Nech tam rýchlo skapem a ukončím svoje trápenie. Ako tu mám prežiť celý týždeň? Opäť ma opantáva tá ťažko pochopiteľná chuť otrieskať stenou svoju hlavu... Či naopak?

     Je ráno. Idem preskúmať, či v tomto baraku majú aspoň náznak ľudského pokroku. Tak sa túlam celý deň a zomieram od nudy. Už nevnímam. Prechádzam sa chodbami ako bez ducha. Zrazu...

     Obrovitánske točité schodište. Konečne nejaké vzrúšo! Vychádzam pomaličky hore. Na konci ma zastavia masívne dvere, ktoré sú azda ešte staršie ako tento predpotopný dom. Otváram ich. Ich škripot trhá nervy. Povala. Kilá prachu. Hektáre pavučín. No fasa!

     Aspoň tu otvorím okno a vyvetrám. Cestou k nemu sa o čosi potknem a zrypnem na podlahu. Aká dlhá, tak široká. Prach sa zvíri a všade okolo mňa je hmla ako vo filme. Dusím sa. Do frasa! To sa môže stať len mne. O čo som sa to vlastne...?

     Kniha! Tie boli pre mňa vždy španielskou dedinou. Načo takúto zbytočnosť vlastne ľudia vymysleli?

     Ani neviem prečo, ale beriem si ju zo sebou. Keď ju večer otvorím, zistím, že je to denník. Denník očividne schizofrenického dorastenca, ktorý tu žil a zrejme nemal všetkých päť pokope. Myslel si, že tu straší. Blbec! Radšej zhasnem svetlo a pokúšam sa zaspať.

    Sú dve ráno a ja som sa zobudila na nejaký škrekot.

     Nie! To sa mi muselo iba zdať. To nie je možné.

     Buch! Okenice zatrepocú a ja na posteli až podskočím.

     Dokelu! Čo sa to deje?

     Dvere na izbe sa pomaly so strašidelným vrzgotom odchyľujú. Z ničoho nič. Samé od seba. Kto tu je? Tá kniha... Že by predsa len mala pravdu? Nie, to bol predsa len blud chorého chalana.

     Hľadám mobil... Žiadny signál...

     Vstanem a pokúšam sa zapáliť svetlo... Žiarovka asi dvakrát blikne, potom praskne a na dlážku sa s rachotom zosype pichľavé sklo. Skvele načasované! Však, prečo nie?

     Vonku sa zrazu zablysne. Búrka! Tresk! Celá izba je presvietená. Niečo červené na stene! To tam predtým nebolo!

     Ustupujem dozadu a vtom...

     Do čohosi vrazím. Do čohosi mäkkého, poddajného. Do tela nejakého človeka. Cítim na ramenách pevný stisk silných rúk. Ááááááá...!!!

     Keby som to bola vedela, tak ma sem nedostanú! Pokúšam sa rozbehnúť a ujsť, keď vtom...

     Rozsvieti sa svetlo a vo dverách stojí vyrehotaná sestra, za ňou teta a za mnou sa zvíja od smiechu zamaskovaný ujo. Pekne sa pobavili na môj účet!

     Ujo pracuje vo filmových ateliéroch a má na starosti špeciálne efekty. To mi nenapadlo. Takto sa nechať napáliť! Až teraz mám skutočný dôvod otrieskať si hlavu o stenu...

                                                                                                                                             Barbora Franková (I.D)