Divadlo prináša skutočné hodnoty (10. december 2015)

            Opona. Javisko. Sála. Tichý šum hľadiska. Divoko rozšantený tlkot môjho srdca. Je mi zle. Mám strach. Mám strach, že po zdvihnutí opony neuvidím v hľadisku žiadneho rovesníka. Že tam neuvidím nikoho...

            Veď načo by tu boli? Čo by tu asi robili? V dobe mnohomiliónových filmov a celosvetových telenoviel, ktoré mimoriadne úspešne globalizujú pohľad ľudí na umenie i svet. V čase, keď televízia je schopná priniesť až do obývačky každému z nás druhý deň po premiére výber toho „najlepšieho", čo sa vo svete – či už v Paríži, New Yorku, Tokiu alebo uprostred amazonského pralesa – urodilo.

            Ja, členka amatérskeho divadelného súboru, si však stále myslím, že divadlo prináša skutočné hodnoty pre mnoho ľudí. Pre celú spoločnosť. Televízia a jej prenosy nikdy nenahradia divadelné inscenácie z „kamenných“ divadiel. Nijaký televízny prenos nie je totiž schopný preniesť to, čo je pre divadlo hlavné – živý kontakt herca s divákom a ich vzájomnú komunikáciu. Z očí do očí...

            Nepodporujeme len spoločenského ducha, občiansku spolupatričnosť a dobrú náladu. Snažíme sa rozvíjať aj čosi ešte hlbšie, ťažšie vyčísliteľné – tvorivosť ľudí. Divadlo totiž vybavuje človeka schopnosťou tvoriť, umožňuje mu všetko premyslieť – od samotného začiatku, cez spôsob až po vytúžený výsledok.

            Dramaturgovia, režiséri i herci sa snažia vrátiť mladých ľudí späť do hľadísk divadiel. Pokúšajú sa zbaviť ich každodennej rutinnej únavy.

            Prečo potom je tak málo mladých duší v divadelných sálach? Je pre nich televízia a diskotéky dostatočným uspokojením estetických potrieb?? Sú skutočne až taký povrchní???

            V dnešných rušných, stresom naplnených moderných časoch divadlo už nie je „in“. Populárnejší sú speváci, ktorých plytké piesne nenútia poslucháča príliš rozmýšľať. Ich texty obsahujú viac vulgarizmov, ako je hviezd na nebi. Mládež si zvyká. Primitívnosť, arogancia, vulgárnosť sa hlboko vrývajú do jej duše. Postupne vystupujú na povrch v jej správaní, myslení a konaní ako norma.

            My v divadle im však chceme ukázať inú cestu. Jemne formujeme ľudskú dušu, ktorú, zdá sa, ovládol strach. A podozrievavosť. A nenávisť. A... Meníme rozbúrenú vodu ich duše na pokojnú hladinu a otvárame pestrý svet plný možností. Pokúšame sa dávať zmysel každodennej realite a zároveň predchádzať neistej budúcnosti. 

            Pestovať koníčka zvaného divadlo nie je to isté, ako chovať včely, pestovať zeleninu vo vlastnej záhrade alebo sa učiť lyžovať. To všetko robí človek pre seba. Pestovaním divadla však činí niečo aj pre druhých – bez toho aby očakával, že dostane med, mrkvu či nové lyžiarske rukavice.

            Opona sa konečne dvíha. Sála stíchla. Svetlá zhasínajú. Hľadím na desiatky ľudí sediacich jeden pri druhom. Pozerám sa im do tvárí, do nedočkavých očí sledujúcich každý môj pohyb. Čakajúcich na každé moje slovo.

            Dych sa mi ustálil. Srdce sa upokojilo. Usmiala som sa. Toto je môj život. Toto je to, po čom naozaj túžim. Tu som doma! Na javisku, kde môžem byť kýmkoľvek. Kráľovnou i žobráčkou. Malým neposlušným dievčatkom i múdrou dobrou starenkou. Protivnou i milou. Zakaždým však môžem rozdávať radosť, zábavou niečomu naučiť, vyčarovať úsmev na perách tých druhých. A prežívať každé dobré či zlé rozhodnutie, ktoré spravil niekto dávno predo mnou. Spolu s nimi...

Kristína Bendíková (II.C)