Kapitola 5

     Vošli sme do rohovej izby. Posadila sa na posteľ pri okne. Hľadela von. Do chladnej noci. Vietor rozohnal skoro všetky oblaky. Také žiarivé hviezdy som ešte hádam nikdy nevidel. Mesiac jej osvetľoval tvár. Bola ešte krajšia ako v dennom svetle.

     „Prečo si ma sem zaviedla?“

     „Lebo...,“ dlho rozmýšľala. „Vlastne ani neviem.“

     Zostal som stať pri dverách totálne zmätený.

     „Zavri ich, prosím,“ sladko zašepkala.

     Zavrel som dvere a neveriacky sledoval môjho anjela. Hudba sa trochu stlmila. Ticho. Bola ticho. Ale v jej vnútri to určite muselo hulákať. Striedavo sa usmievala alebo sťahovala kútiky úst smerom dole tak, že som si už myslel, že plače. Čo sa deje?

     „Kristínka?“

     „Čo je?“ pootočila sa ku mne. Prerušil som ju akurát vo fáze plaču.

     „To by som sa mal spýtať ja, nemyslíš?“

     Chvíľku bolo ticho. Znova sa otočila ku oknu.

     „Môžeš sa vrátiť dole, keď chceš.“

     Nechápal som. Všetka tá bláznivá nálada zrazu zmizla.

     „Sadni si,“ povedala a odsunula sa na posteli, aby mi urobila miesto.

     Sadol som si vedľa nej. Pozoroval som les a mesiac tam vonku. Zrazu sa Kristína otočila.

     „Mali by sme si niečo vyjasniť.“

     Iba som prikývol.

     „Vieš už dlhšie nad tým premýšľam a zistila som, že....“

     Zostal som meravo sedieť vedľa nej. Čakal som. Ale ona nič. Akoby sa zasekla. Akoby nevedela, čo povedať.

     „Zistila si, že...? Že čo?“ povedal som napokon.

     Nič. Oči sa jej leskli. Sú to slzy? Trhalo mi to srdce. Trhalo to mňa. Dramaticky sa nadýchla. Konečne!

     „Mali by sme ísť za ostatnými.“

     „Čo?!“

     Zostal som ako obarený. Prečo mi to nepovie?

     „Prečo mi to nepovieš?“

     Otázka nemohla zostať vnútri. Pomaly sa otočila. Usmiala sa doširoka. Nebolo to nasilu. Akoby to bol zrazu niekto iný.

     „Veď nezomierame! Má to čas.“

POKRAČOVANIE V PONDELOK!