Čo už vieme?

     Hlavný hrdina stredoškolák Jakub (priamy rozprávač) sa ocitá v studenej betónovej kobke bez okien. Čas mu odpočítavajú iba čiarky, ktoré záhadným spôsobom pribúdajú v omietke steny. Podľa nich vie, že je tam zavretý už niekoľko dní. Jedinou potravou preňho sú kyslé jablká v obrovskom vaku visiacom zo stropu. Za kovovými zamknutými dverami neregistruje žiadny pohyb...

     Retrospektívne sa strihom dostávame o niekoľko dní späť. Jakub dospáva vo svojej izbe ďalšiu zo série nocí mimo domov. Rodičia to zatiaľ pomerne trpezlivo tolerujú. Mama sa ho pokúša prebrať, ale on odmieta vyliezť z teplej postele...

     Zrazu šok! Preboha! Veď dnes sa má prvýkrát stretnúť „na rande“ so svojou doteraz „iba“ platonickou láskou Kristínou. Vlastne Kristínkou. Len tak-tak, ale stíha to. A je to stretnutie ako z veľkej knihy o láske! Nechýba prvý bozk a... pozvanie na večernú párty...

     Chata, v ktorej sa párty koná, sa otriasa hlučnou hudbou. Alkohol tečie prúdom, Jakub príde do už poriadne rozšantenej spoločnosti. Kým sa prederie ku svojej Kristínke, musí vypiť pár pohárikov. Elektrizujúci dotyk jej dlane! Vedie ho kamsi na poschodie...

     Sú sami v izbe zaliatej mesačným svitom. Kristínka je evidentne citovo rozrušená. Jakub vidí, že mu chce niečo dôležité povedať. Sedia na posteli vedľa seba tak blízko, že sa takmer dotýkajú. Kristínka sa nadýchne, ale keď už-už má vysloviť to, čo cíti (Jakub je presvedčený, že k nemu), zasekne sa a... ujde.

     Jakub sa rozhodne vrátiť sa domov. Pred chatou sa však práve grupuje skupina chystajúca sa na veľké nočné dobrodružstvo – prechod tmavým lesom k  jaskyni, kde počas SNP sídlili partizáni. Odvtedy tam vraj straší. Jakub nemá chuť ísť s alkoholom posilnenou partiou. Ale keď ho Kristínka s veľa sľubujúcim pohľadom chytí za ruku a poprosí, aby išiel s nimi, zlomí sa...

    

Kapitola 7

 

     Vlastnosť, ktorú na sebe nenávidím, je tá, ktorá ma priviedla do množstva problémov. Zvedavosť. Prečo som ti povedal áno? Prečo som šiel na to prekliate miesto? Prečo som ťa aj všetkých ostatných neskúsil presvedčiť? Nič z toho by sa nestalo. Nič! Bol by som teraz niekde s tebou. Ktovie, možno by sme spolu aj chodili. Možno by sme sa nenávideli. Možno by svet bol lepší. A možno horší. Taký je život. Nikdy nie je nič isté.

     Kráčame úzkou lesnou cestičkou. Stromy rastú čoraz bližšie a bližšie pri sebe. Za normálnych okolnosti by sme si nevideli ani na špičku nosa, lenže Marcel našiel v chatke geniálnu baterku, vďaka ktorej vidíme všetko. Máme obrovské šťastie, že ju našiel. Bez nej by táto naša expedícia nebola možná. Opitým šťastie praje. Niekde nado mnou zahúkala sova. Raz za čas sme ju počuli... Nebolo to také, ako som si predstavoval. Vôbec to také nebolo... 

     „Teraz je otázne, kto to vyhral. Tí, čo odišli, alebo my?“ nadhodil Dano.

     Podľa mňa to boli tí, čo odišli. Nič sa tu nedeje. Oni sa už možno prevracajú doma v posteli na druhý bok. Po všetkých tých rečiach a predstavách som čakal niečo... niečo iné. Dokonca ani Kristína nebola pri mne. Strácala sa mi medzi stromami. Išla niekde vpredu, ja som sprievod uzatváral. Škrípal som zubami. Ako sa môže takto vešať na tých chalanov? Robí mi to naschvál? Najradšej by som sa otočil na päte a odišiel domov.

     „Ľudia, neviem ako vy, ale ja by som sa vrátil. Nie je mi bohvieako dobre, a myslím, že to nie je ani jednému z nás. Je tu tma, chladno a čo je najhoršie, je to tu nudné!“ frflala Nikola.

     „Ale čo? Našej Nikolke chýba internet. Nemá ako pridávať svoje fotky v zrkadle na instagram. Hotová tragédia, Nikol!“

     Všimol som si, ako Nikole prešiel tieň po tvári, keď jej to Marcel povedal. Čo je medzi nimi?

     „Že sa ozývaš práve ty! Ty... ty chodiaca faloš!“

     Marcel sa prudko otočil. Naozaj sa ho to dotklo? Dofrasa! Čo sú to tu za vzťahy?

     „Nikola, vieš, že som to takto nechal! Vieš, že si si to celé iba vymyslela a všetku vinu hádžeš na mňa!“

     „Ja? Čo som ti, dočerta, spravila?“

     „Netvár sa ako neviniatko! Ty si to začala. Ty si to zničila. Je to tvoja vina!“ Marcel takmer kričal. „Ale s idiotom sa nedohodneš,“ zašomral si ešte popod nos.

     „Čo sa medzi nimi stalo?“ šepol som smerom ku Danovi. Bolo to hádam prvýkrát za celú tú dobu.

     Pozrel sa na mňa s výrazom, ktorý hovoril: Aj ty si tu? Rýchlo sa však spamätal, odkašľal si a priateľsky sa pousmial.

     „Chceš to počuť?“

     Prikývol som.

     „Ale je to fakt dlhý príbeh, kámo.“

     Zrazu sa zvrtla ku nám Kristína, ktorá stála na čele našej malej skupinky, a začala vrieskať. „Sklapnite! Všetci! Keď ste sa chceli hádať, mohli ste zostať v chate. Tam by som vás aspoň nemusela počúvať. Takže...“

     Ticho by sa dalo krájať. Vtom kdesi z tmy zaznelo niečo, čo nemal nikto počuť...

 

POKRAČOVANIE VO ŠTVRTOK!