Čo už vieme?

     Hlavný hrdina stredoškolák Jakub (priamy rozprávač) sa ocitá v studenej betónovej kobke bez okien. Čas mu odpočítavajú iba čiarky, ktoré záhadným spôsobom pribúdajú v omietke steny. Podľa nich vie, že je tam zavretý už niekoľko dní. Jedinou potravou preňho sú kyslé jablká v obrovskom vaku visiacom zo stropu. Za kovovými zamknutými dverami neregistruje žiadny pohyb...

     Retrospektívne sa strihom dostávame o niekoľko dní späť. Jakub dospáva vo svojej izbe ďalšiu zo série nocí mimo domov. Rodičia to zatiaľ pomerne trpezlivo tolerujú. Mama sa ho pokúša prebrať, ale on odmieta vyliezť z teplej postele...

     Zrazu šok! Preboha! Veď dnes sa má prvýkrát stretnúť „na rande“ so svojou doteraz „iba“ platonickou láskou Kristínou. Vlastne Kristínkou. Len tak-tak, ale stíha to. A je to stretnutie ako z veľkej knihy o láske! Nechýba prvý bozk a... pozvanie na večernú párty...

     Chata, v ktorej sa párty koná, sa otriasa hlučnou hudbou. Alkohol tečie prúdom, Jakub príde do už poriadne rozšantenej spoločnosti. Kým sa prederie ku svojej Kristínke, musí vypiť pár pohárikov. Elektrizujúci dotyk jej dlane! Vedie ho kamsi na poschodie...

     Sú sami v izbe zaliatej mesačným svitom. Kristínka je evidentne citovo rozrušená. Jakub vidí, že mu chce niečo dôležité povedať. Sedia na posteli vedľa seba tak blízko, že sa takmer dotýkajú. Kristínka sa nadýchne, ale keď už-už má vysloviť to, čo cíti (Jakub je presvedčený, že k nemu), zasekne sa a... ujde.

     Jakub sa rozhodne vrátiť sa domov. Pred chatou sa však práve grupuje skupina chystajúca sa na veľké nočné dobrodružstvo – prechod tmavým lesom k  jaskyni, kde počas SNP sídlili partizáni. Odvtedy tam vraj straší. Jakub nemá chuť ísť s partiou posilnenou  alkoholom. Ale keď ho Kristínka s veľa sľubujúcim pohľadom chytí za ruku a poprosí, aby išiel s nimi, zlomí sa...

     S partiou pripitých účastníkov párty (sám cíti, že aj jemu alkohol skôr ublížil, ako pomohol) sa prediera hustým tmavým lesom. Medzi účastníkmi dobrodružstva začína vzrastať napätie. Začínajú si uvedomovať, že to nebol práve najlepší nápad, ale vzdať sa v polovici by ostatní mohli chápať ako zbabelosť, slabosť, nedospelosť. „Vtom kdesi z tmy zaznelo niečo, čo nemal nikto počuť...“

 

 

Kapitola 8

 

     „Snaž sa! Keď to pôjde takto ďalej, o chvíľu nás tu všetkých pozabíjaš!“ ozvalo sa z tmy.

     Všetci sme sa strhli. Musia byť rovno pred nami, rovno pri jaskyni.

     Ten hlboký mužský hlas bol krutý, chladný, bezcitný.

      „Kto to povedal?“ zhíkla Nikola a Dano, ktorý držal baterku zasvietil do diaľky. Nikto ani nič tam nebolo. Videli sme síce nie práve najjasnejšie čistinku, na ktorú sme smerovali, ale nebola tam žiadna živá bytosť, na to by som dal krk. Odkiaľ to zaznelo? Kde potom sú?

     Zrazu oproti nám letelo čosi miniatúrne. Čudo, že sme to vôbec videli. Vyzeralo to ako ihličie borovíc, ako maličké zelené mečíky pripravené zabiť, čo im vojde do cesty.

     „Au! Doparoma, čo to je!“ zjojkol som, keď som pocítil nepríjemné bodnutie na ľavej ruke. Trafil ma jeden mečík. Hodil som pohľadom na miesto, kde ma zasiahol. Prepichol mi bundu! Kristína okamžite skočila ku mne a prezerala si trhlinu v bunde. O chvíľu som pocítil, ako mi po ramene steká slabučký prúd teplej krvi.

     „Chlapci, toto vôbec nie je vtipné,“ vystrašene zašepkala Nikola. 

     „Ty si asi retardovaný! Kontroluj sa! Si hanbou celej spoločnosti! Musíš sa naučiť ovládať svoju silu,“ ozval sa znova ten chladný hlas z tmy. Mohol byť fakt iba zopár metrov od nás...

     Akú silu?

     Kristína bola úplne vydesená. Chytila ma za ruku.

     „Veď sa snažím, master Vič,“ ozval sa druhý úplne odlišný hlas. Toto musel byť chlapec, mutujúci a tuším aj poriadne vydesený.

     „Niekto nás sleduje,“ zašeptala Kristína. 

     „Nikto nás nesleduje. Iba niekoho počujeme. Nerob z komára somára!“ zašepkal Dano.

     „Nemám z toho dobrý pocit. Vráťme sa,“ navrhla Nikola.

     „Podľa mňa to je iba ten týpek z chaty so... Sofiou. Volalo sa tak to škvŕňa, však?“ oponoval takmer kričiac Marcel. „Baví ťa strašiť nás? Dosť úbohé!“ zvrieskol do tmy.

     „...bohé..., ohé..., hé..., hé..., hé...“ vysmievala sa mu slabnúca ozvena až nakoniec zanikla.

     Marcel sa silene rozosmial. „No vidíte! Niekto si myslí, že je veľký kápo! Ukáž sa  nám!“

     Niečo vnútri ma nútilo spočítať nás, a tak sa ubezpečiť, že ešte nie je neskoro. Vychádzali sme piati – Nikola, Dano,  Marcel, Kristína a ja. A teraz nás je... prechádzal som pohľadom po každom z nás... Nie!!! Ešte raz! Šesť! V tme rozoznávam päť postáv, ja som šiesty. Kto je tu s nami?

     Kristína vzlykala. Triasla sa.

     „Šesť?!“

     Ani som si neuvedomil, že som to povedal nahlas. Podvedome som ustupoval.

     Kráčal smerom k nám spomedzi stromov. Bol vysoký. A teraz, keď sa naňho upútala naša pozornosť, počuli sme jeho chrapčanie. Zreteľné. Dlhé. Mučivé. Počuli sme jeho kroky. Šúchal nohami v lístí pod čerstvo napadaným snehom. Lámal vetvičky. Brodil sa. Hlavu mal mierne natočenú naľavo. Pri každom kroku sa zdalo, že už-už padne, ale zakaždým v poslednej chvíli dokázal pád zastaviť. V tej tme to vyzeralo, akoby kríval.

     Kristína sa vrhla ku mne a silno ma objala. Cítil som, že sa celá chveje. Možno od zimy. Nie! Toto nebolo od zimy. To bolo od strachu. Rovnako silno plakala. Tak veľmi sa triasla. Všetci sme ustupovali pred blížiacou sa postavou...

 

POKRAČOVANIE UŽ ČOSKORO!