Čo už vieme?

     Hlavný hrdina stredoškolák Jakub (priamy rozprávač) sa ocitá v studenej betónovej kobke bez okien. Čas mu odpočítavajú iba čiarky, ktoré záhadným spôsobom pribúdajú v omietke steny. Podľa nich vie, že je tam zavretý už niekoľko dní. Jedinou potravou preňho sú kyslé jablká v obrovskom vaku visiacom zo stropu. Za kovovými zamknutými dverami neregistruje žiadny pohyb...

     Retrospektívne sa strihom dostávame o niekoľko dní späť. Jakub dospáva vo svojej izbe ďalšiu zo série nocí mimo domov. Rodičia to zatiaľ pomerne trpezlivo tolerujú. Mama sa ho pokúša prebrať, ale on odmieta vyliezť z teplej postele...

     Zrazu šok! Preboha! Veď dnes sa má prvýkrát stretnúť „na rande“ so svojou doteraz „iba“ platonickou láskou Kristínou. Vlastne Kristínkou. Len tak-tak, ale stíha to. A je to stretnutie ako z veľkej knihy o láske! Nechýba prvý bozk a... pozvanie na večernú párty...

     Chata, v ktorej sa párty koná, sa otriasa hlučnou hudbou. Alkohol tečie prúdom, Jakub príde do už poriadne rozšantenej spoločnosti. Kým sa prederie ku svojej Kristínke, musí vypiť pár pohárikov. Elektrizujúci dotyk jej dlane! Vedie ho kamsi na poschodie...

     Sú sami v izbe zaliatej mesačným svitom. Kristínka je evidentne citovo rozrušená. Jakub vidí, že mu chce niečo dôležité povedať. Sedia na posteli vedľa seba tak blízko, že sa takmer dotýkajú. Kristínka sa nadýchne, ale keď už-už má vysloviť to, čo cíti (Jakub je presvedčený, že k nemu), zasekne sa a... ujde.

     Jakub sa rozhodne vrátiť sa domov. Pred chatou sa však práve grupuje skupina chystajúca sa na veľké nočné dobrodružstvo – prechod tmavým lesom k  jaskyni, kde počas SNP sídlili partizáni. Odvtedy tam vraj straší. Jakub nemá chuť ísť s partiou posilnenou  alkoholom. Ale keď ho Kristínka s veľa sľubujúcim pohľadom chytí za ruku a poprosí, aby išiel s nimi, zlomí sa...

     S partiou pripitých účastníkov párty (sám cíti, že aj jemu alkohol skôr ublížil, ako pomohol) sa prediera hustým tmavým lesom. Medzi účastníkmi dobrodružstva začína vzrastať napätie. Začínajú si uvedomovať, že to nebol práve najlepší nápad, ale vzdať sa v polovici by ostatní mohli chápať ako zbabelosť, slabosť, nedospelosť.

     Z tmy sa ozvú neznáme hlasy. Niekoľko hlasov. Všetkým je jasné, že zašli priďaleko. Na ústup však už nie je čas. Ani priestor. Keď zrazu v tme rozoznajú siluetu akéhosi netvora, od plaču a strachu trasúca sa Kristína hľadá oporu v Jakubovi...

 

 

Kapitola 9

 

     HHHCHCHCH-HHHHCHCHCHCH...

     Zišli sme z cestičky. Chrbtami sme sa opierali o stromy. Nohy stále spätkovali. Srdcia búšili. Takmer sa nedalo dýchať.

     HHHCHCHCH-HHHHCHCHCHCH- HHHCHCHCH-HHHHCHCHCHCH...

     „Neeeboooojteee sssaaa!“ zachrapčal hlbokým dunivým hlasom.

     HHHCHCHCH-HHHHCHCHCHCH...

     Keď nás nezabije on, zabije nás náš vlastný strach. 

     Zozadu sa ozvali ďalšie kroky. Všetci sme ich počuli. Obkľučujú nás. Kto sú? Čo to spravili s tým ihličím? Prešli sme rýchlymi pohľadmi jeden na druhého. Vedeli sme, že nič nemôžeme spraviť. Iba pomyslenie na to, že dnešný deň je možno náš posledný, je... To neprichádza do úvahy. Ale ako sa máme zachrániť? Je to ako v hlúpom sne! Také nereálne! Také iracionálne!

     Spanikáril som.

     „Teraz alebo už nikdy!“ povedal som tlmene. Otočil som sa a rozbehol sa tak rýchlo, ako som len vládal. Áno, bežal som rovno proti nim, skrz neznámy les. Ale čo iné som mal robiť?! Obkľúčili nás!!! Keď som tam nechcel zostať stáť ako soľný stĺp, musel som utekať. Musel som sa aspoň pokúsiť dostať nás do bezpečia!

     Keďže som držal Kristíninu ruku, ťahal som ju za sebou. Zachránim ju! Počul som, že aj ostatní sa rozbehli.

     „Pomalšie!“ skríkla. „Ja nevládzem, nemôžem, ne...,“

     Lenže ja som nedokázal spomaliť. Bežal som rýchlo. Kristínina ruka sa mi vyšmykla.

     „Zachráň sa!“ skríkla hlasom roztraseným od paniky.

     Snažil som sa. Naozaj som sa všetkými silami snažil zastaviť, ale... Nechal som ju ďaleko za sebou. Mieril som dole svahom. Zhnusený sám sebou. Všade bol sneh. Nohy sa mi začínali pliesť.

     „AUUU!“ 

     Kristína!

     Nie! To nie! Len to nie!

     „A jednu máme!“ ozval sa ten chlapčenský hlas.

     NIE, NIE, NIE..!!!

     Nohy mi stuhli a nechtiac som urobil rybičku do snehu. Nanešťastie som sa nezaboril. Po strmom zráze som sa kotúľal. Dlho, veľmi dlho som sa kotúľal. Nekontrolovane. Padal som desiatky metrov. Snažil som sa niečoho zachytiť, ale nikde nič. Iba sneh. Vošiel mi hádam všade. Studený, mokrý, mrazivý. No mne bolo horúco. Kristínka! Moja Kristínka! Nesmie sa jej nič stať. Hádam len... Nemohli  ju predsa... Nesmeli ju... Roztrhlo ma to z vnútra. Kristína! Kristínka moja! Musím jej pomôcť!

     Môj neustále zrýchľujúci sa a nekontrolovateľný pád zastavil prudký naraz do stromu. Viac som si – žiaľ či našťastie? – nepamätal...

 

POKRAČOVANIE UŽ ČOSKORO!