A potom prišiel piatok trinásteho, keď sa to všetko zmenilo. Keďže moje klasické školské dni sú uponáhľané, tieto dni som si začala naplno užívať. Môj terajší školský deň sa začína tým, že si oblečiem tepláky, v pokoji sa naraňajkujem a make-up vôbec neriešim. Namiesto behu na autobus bežím k počítaču a plním si školské povinnosti, lebo opäť raz mala mamka pravdu, že ak zadané úlohy urobím rýchlo, tak množstvo naváľaných úloh ani nevnímam. Popoludní nespíkujem, ale pečiem koláče a namiesto tréningu idem na chvíľu na čerstvý vzduch. Počas týchto týždňov som objavila veľa nového a naučila som sa veľa praktických vecí.

     S  množstvom voľného času prišli však aj negatívne pocity z tejto mimoriadnej situácie. Keď som videla v televíznych novinách, ako je to v iných krajinách, začala som si uvedomovať vážnosť situácie. Nadobudla som pocit neistoty až strachu. Trochu to pominulo po rozhovoroch s rodičmi, ušití rúšok.

     Som introvert a tento spôsob vyučovania mi preto vyhovuje. Napriek tomu mi chýba sociálny kontakt, vtipné poznámky učiteľov na hodinách, ktorými dopĺňajú učivo, výhovorky spolužiakov, ktorými ospravedlňujú svoje neexistujúce domáce úlohy, tréningy tanca a mnoho ďalších vecí.

     Na čo teraz myslím? Že sa teším na pondelok 11. mája, keď zase pôjdem do školy. Vy tomu neveríte? Ja áno! Po dvoch mesiacoch príde opäť ten nádherný ranný stres, napätie v škole, strach z toho, že nestihnem všetko, čo musím urobiť. Ale opäť sa stretnem s našimi úžasnými učiteľmi a ešte úžasnejšími spolužiakmi. Naozaj sa teším...

                                                           Diana Urbanová (I.C)