V temnote

 

Zo spisu vyšetrovacej skupiny k zmiznutiu manželov C. B. a D. B. (výňatok)

 

      V prípade zmiznutých manželov B. sa ani po dvoch týždňoch nevyskytli žiadne stopy, ktorých by sa vyšetrovatelia mohli chytiť. Syn F. bol dočasne umiestnený v detskom domove. Nikto z doteraz dohľadanej rodiny sa ho nechce ujať. Z rozhovorov s nimi sme zatiaľ nedokázali vyvodiť žiadne motivácie k náhlemu odchodu rodičov bez syna uprostred noci počas stanovačky. Napriek tomu stále pracujeme s teóriou, že nedošlo k trestnému činu zapríčinenom treťou osobou, aj keď sme nútení začať dôkladnejšie preverovať aj túto možnosť.    

 

Félix

 

     Posledné, čo som si pamätal, bol úškrn na Katkinej tvári, keď mi na hruď vylievala horúci vosk zo sviečky. Naozaj sa to stalo? Celá tá večera, obsluhujúci duchovia, vnútornosti na tanieroch... Na druhej strane, nevymykalo by sa to zo štandardu udalostí, ktoré tomu predchádzali.
     Druhá otázka bola, ako a kde som sa to dostal. Ocitol som sa v temnote, ktorá nemala žiadne hranice. Bol som v priestore, ktorý sa okolo mňa rozlieval na všetky smery nevedno do akej diaľky. Jedinou istotou bola pevná zem, na ktorej som ležal. S trochou námahy som sa pokúsil posadiť. V hlave sa mi zatočilo, skoro som padol naspäť, ale pri pohľade na obrovskú drevenú skriňu pred sebou som zdúpnel.
     Okamžite som ju spoznal. Ležala na zadnej stene, dverami nahor. Znovu som pocítil zvláštnu energiu, ktorú vyžarovala. Zdalo sa mi, že pulzuje. Akoby žila a v útrobách schovávala neviditeľné srdce. Už som ju nevnímal ako masu vyrezávaného dreva, ale ako žijúci organizmus.
     Pohľadom som prechádzal po jej guľatých nohách a zdobenom vyrezávaní. Vtom však môj zrak zavadil o dve ľudské nohy, ktoré stáli za čelom skrine. Patrili Katke. V ruke držala kuchynský nôž s mimoriadne dlhou čepeľou.
     „Musíš zomrieť, Félix,“ povedala bezvýrazným hlasom. „Musím ťa zabiť.“  

 

Držali sa za ruky

 

     Obaja sa zobudili naraz. Stále bola hlboká noc, cez sieťku na streche stanu videli nebo ožiarené tisíckami hviezd. Zmätene na seba pozreli. Za tie roky manželstva sa im už prihodilo hocičo a zvykli si, že občas rozmýšľajú akoby synchronizovane. Toto sa im však nikdy doteraz nestalo.

     POĎTE ZA MNOU

     Neznámy hlas sa im pošepky prihováral a ona s obavami pozrela na Félixa, či sa náhodou nezobudil. Stále spal, ale podchvíľou sa nervózne zavrtel. Pohladila ho po tvári a vyliezla zo spacieho vaku. Pozrela na manžela. Už rozopol zips stanu a vyliezol von. Podržal jej celtovinu, aby pohodlne vyšla aj ona. Keď už stála vedľa neho, podal jej ruku a spolu vykročili za hlasom.

     Na holých chodidlách ich chladili kvapky rosy prichytené na tráve. Všade bolo absolútne ticho. Ledva počuli šuchotanie svojich nôh pri chôdzi, tobôž nejaké nočné zvieratá. V tme pred nimi sa rysovali obrysy neďalekého lesa, ktorý sa rozprestieral na druhom konci lúky. Hlas vychádzal práve z neho a oni za ním kráčali bez rozmyslu, akoby priviazaní na nejaké lanko namotávajúce sa späť na kotúč. Prešli hranicu lesa. Nohy sa im začali zabárať do vlhkej hliny.

     Pár metrov pred nimi zablikalo do tmy malé svetielko. Vznášalo sa asi meter a pol nad zemou a jemne kmitalo sprava doľava. Kráčali priamo k nemu. Miestami zakopávali o korene, kde-tu im nohy a ruky poškriabalo tŕnisté krovie. Ale oni to nevnímali. Pohľady mali stále upreté na ten jediný cieľový bod pred sebou. Nohy sa im ponorili do studeného močariska.

     Svetielko pred nimi sa pomaly zmenšovalo. Spoza neho sa začala vynárať postava v dlhom hnedom kabáte s klobúkom na hlave. Pod jeho strieškou žiaril pár žltých očí.

     Obaja sa prepadali do hlbokého bahna. Močiar sa im nad hlavami zatvoril a oni klesali ku dnu ako vrecia plné kostí. Stále sa držali za ruky. Ako kedysi dávno, keď ich lásku ešte neobrúsila rutina času. Bolo to zvláštnym spôsobom romantické, ale... Trvalo to len pár okamihov a obaja boli mŕtvi. Tak to chodí. Trvalo tri týždne, kým ich telá vyplávali na povrch...   

 

Zo spisu vyšetrovacej skupiny k vraždám P. X. a A. Y. (výňatok)

 

     Obeť, maloletý P. X., sa našla na odpočívadle tri kilometre za mestom. Na tele boli viditeľné povrchové zranenia, hlavne v oblasti krku a horných končatín. Na šiji sa nachádzali hematómy a v okolí zápästí boli zreteľné podliatiny. Ich vznik prisudzujeme zápasu medzi obeťou a páchateľom. Príčina smrti bola určená jasne – udusenie. Z výsluchov rodinných príslušníkov a známych zo školského prostredia nevyplynuli žiadne závažné zistenia.
     Pri druhom zločine prejavil páchateľ väčšiu odvahu a obeť zavraždil priamo u nej doma. Ťažko povedať, či išlo o čin premyslený alebo úmyselne ľahkovážny – vraha možno ženie taká silná túžba zabíjať, že nevníma možné riziká prichytenia pri čine. Na základe rovnakého modusu operandi pracujeme s teóriou, že ide o toho istého páchateľa ako v prípade vraždy P. X. Obaja zavraždení navštevovali tú istú školu. Z výsluchov pedagogického personálu vyplynulo, že sa poznali a priatelili sa. Práve preto predpokladáme, že hľadaným páchateľom je niekto zo zamestnancov školy, respektíve niekto, kto sa v jej priestoroch vyskytuje dostatočne často na to, aby mohol zaregistrovať obe obete.  

 

Félix

 

     Od Katky ma delilo len pár krokov, skriňa a dlhá čepeľ noža. Nepochyboval som o tom, že svoje slová myslela vážne. Vykročila smerom ku mne. Vyskočil som na nohy. Chcel som utiecť, ale kam? Všade okolo mňa bola nekonečná temnota, v ktorej ma mohlo čakať hocičo. A čo je ešte desivejšie, mohlo tam byť absolútne prázdno.
     Katka využila moje zaváhanie, svižne preskočila skriňu a vrhla sa na mňa. Spadli sme na zem a asi štyrikrát sme sa prevalili. Špičku noža som mal nebezpečne blízko pri tvári. Snažil som sa odtlačiť ruku, ktorou ho Katka zvierala, ale prekvapila ma jej sila. Urobila však chybu. Sklonila sa príliš nízko a ja som jej hlavou vrazil do čela. Katku odhodilo a ja som sa mohol znova postaviť.
     Keď som začul, ako mi niečo za chrbtom vŕzga, otočil som sa. Uvidel som, ako sa otvárajú dvere skrine a z nich sa vynárajú dlhé chápadlá. Tá vec sa už na nič nehrala. Zahodila kabát aj klobúk, zostala iba tá paródia na telo a žlté oči, ktoré ma dlhé roky prenasledovali v snoch a aj mimo nich.
     Ledva som sa stihol uhnúť Katke, ktorá sa na mňa znovu vrhla. Ocitol som sa v obkľúčení medzi ňou a tým tvorom, ktorý práve vymrštil svoje chápadlá, omotal mi ich okolo členkov a vyhodil ma do vzduchu. S bolesťou som dopadol na otvorené krídlo dverí skrine.
     Videl som Katku, ktorá sa k tej príšere zozadu približovala a pomaly do nej vošla. S tou vecou jednoducho splynula. Katka sa stala jej súčasťou.
     Musel som ujsť. Lenže pred sebou som mal príšeru a za sebou skriňu. Skriňu... Dostal som iracionálny nápad. Z posledných síl som sa vytiahol po krídle dverí a nazrel som cez ich okraj do jej útrob. Pozeral som do hlbokého tunela. Jeho steny tvorili obrazy, ktoré mi boli podozrivo povedomé. Nerozmýšľal som dlho. Zavrel som oči a prehupol som sa cez okraj skrine.        

 

Zo spisu vyšetrovacej skupiny k vražde B. A. a ďA. Z. (výňatok)

 

     Páchateľa dohnala chuť zabíjať k vyslovene zúfalému konaniu – dopustil sa vraždy za bieleho dňa uprostred verejného priestranstva. Bohužiaľ, kým si ho niekto všimol, stihol pripraviť o život ďalších dvoch maloletých – d’A. Z. a B. A. Kým pri d’A. Z. modus operandi nezmenil, druhý zavraždený zomrel po silnom údere kameňom do hlavy. Priamym svedkom zločinu bol ďalší maloletý, F. B., ktorého sa páchateľ pokúsil zahrdúsiť hneď potom, ako usmrtil d’A. Z.
     Nečakane ho však spacifikoval náhodný okoloidúci rovnakým kameňom, ktorým bol zabitý B. A. Po privolaní polície a záchranných zložiek bol páchateľ v kritickom stave prevezený do nemocnice. (dodatok: páchateľ v sanitke zraneniu podľahol) F. B. sa nachádza mimo ohrozenia života. Neutrpel vážne fyzické poranenia, jeho trauma je skôr psychického pôvodu – blúzni o príšere so žltými očami, ktorá zabila oboch maloletých. Pravdepodobne z dôvodu silného šoku, ktorý ho paralyzoval, F. B. neutiekol, keď videl vrahovo konanie, ale podľa už spomínaného okoloidúceho len nehybne stál a pozoroval ho.

 

Félix

 

      Padal som. Okolo mňa sa mihali útržky mojich spomienok. Pripadal som si ako Alica, keď prepadla králičou norou a pri páde videla množstvo podivuhodných obrazov. Rozdiel bol v tom, že pre mňa bol každý jeden z nich silným déjà vu.
     Pozoroval som našu spoločnú históriu s Katkou, zrkadlové miestnosti, seba s Katkou v obchode, poobedie pred knižnicou, vrátil som sa do detských domov, ktorými som prešiel, a znova som uvidel svojich rodičov... Pripomenula sa mi radosť, ktorú som mal z tej osudnej stanovačky. Mamkin úsmev a šťastie, ktoré tatko schovával za vážnym výrazom. Uvidel som seba, ako bežím pred nimi a hľadám miesto, na ktorom si rozložíme stan. Zavrel som oči. Bolo toho na mňa priveľa. Priveľa spomienok, priveľa emócií…
     A potom som dopadol. Náraz som ani nepocítil. Tunel okolo mňa zmizol a ja som sa ocitol v parku, do ktorého som sa už nikdy nechcel vrátiť. Bolo sychravé poobedie, slnko sa pomaly chýlilo k západu a pofukoval studený vietor. Obďaleč som zazrel skupinku ľudí. Jeden z nich ležal na zemi a nejavil známky života. Bol to Boris. Vedľa neho ležal d’Artagnan. Na hrudi mu kľačal chlap v dlhom kabáte a s klobúkom na hlave. Dusil ho.
     Na túto epizódu som si nespomenul niekoľko rokov, tak dobre som spomienku na ňu zatlačil do úzadia. Vytiahla ju zo mňa až Katka pred pár minútami. A zrazu tie udalosti znova prežívam. Chytal ma závrat.
     Chlap pustil d’Artagnana a približoval sa k malému chlapcovi, ktorý stál pár metrov od neho. Moje mladšie vydanie sledovalo to morbídne divadlo a nedokázalo sa ani pohnúť... Chlap ho chytil pod bradou a zdvihol do vzduchu. Chlapec sa zmietal, mával rukami a kopal nohami, ale snažil sa márne.
     Vtedy som sa rozbehol. Čo najrýchlejšie som prebehol vzdialenosť, ktorá ma od nich delila. Pri Borisovej hlave ležal veľký kameň. Boris ním pravdepodobne dostal po hlave. Kameň bol celý od tmavej krvi. Chlap v kabáte si ma nevšimol. Bol priveľmi zaujatý mojím vtedajším hrdlom. Zodvihol som ten kameň a celou silou som ho udrel do temena. Chlapovi sa v momente podlomili kolená, na klobúku sa mu rozliala krvavá škvrna a nehybne sa zviezol na zem. Moje mladšie ja dopadlo na trávnik a rozplakalo sa. Nemusel som kontrolovať, či je v poriadku, inak by sa predsa o pár rokov nedokázalo zachrániť.
     Chlap mal v kabáte mobil. Privolal som sanitku aj políciu, absolvoval som pár výsluchov a keď sa zotmelo, znovu som sa vrátil do parku.

 

Zo psychiatrického posudku pacienta F. B. (výňatok)

 

     ...vážna psychická porucha, spôsobená pravdepodobne opakovanými návalmi výčitiek súvisiacich s pacientovou minulosťou, prerastajúca do depresie a schizofrénie. Z rozprávania s rodinou, ktorá sa pacienta po incidente s jeho rodičmi vzdala, som sa dozvedel o zvláštnych fenoménoch netypickej psychózy, s ktorou sa u pacienta opakovane stretávali od pokusu o jeho vraždu...

 

Félix

 

     V ruke som držal platobný terminál. Pri nohách mi ležala Katka. Pomedzi vlasy jej vytekala krv. Nepochyboval som o tom, že má prerazenú lebku. Na ruke som zacítil niečo lepkavé. Niečo, čo stekalo z terminálu. Položil som ho naspäť na barový pult. Interiér reštaurácie vyzeral úplne normálne, akoby sa v ňom žiadna bizarná hostina ani neodohrala.

     A možno sa naozaj neodohrala...

     Vyšiel som na ulicu, Katku som nechal ležať tam, kde bola. Do nosa som nasal čerstvý vzduch. Dvere sa za mnou s tresknutím zatvorili.

 

KONIEC