Mesto sa od rána kúpe v ťažkej hmle. Na poslednej vyučovacej hodine rozoberáme s tretiakmi pesimisticko-čierno-skeptické básne Ivana Kraska. Z textov sa na nás hrnie „bolesť čnejúca k nebu ako topole“, „ošarpaný havran odlietajúci do noci“, „plačúce nebesá“... Spomeniem si na rozhlasovú besedu s akýmsi psychológom z predchádzajúceho dňa o tom, ako skracujúce sa dni, predlžujúce sa noci a do toho morbídne správy súvisiace najmä s celosvetovou pandémiou COVID-u spôsobujú výrazný nárast depresívnych stavov.

... Bez cieľa šiel som vo svet
a hľadal úľavu:
papršlek do tmy srdca,  
liek v hlavu boľavú...

...víri mi ešte v mysli jedna zo strof Kraskovho Plachého akordu vychádzajúc zo školy. Ja na rozdiel od neho cieľ mám – potrebujem prevetrať hlavu, a tak sa teším na vyše polhodinovú prechádzku cestou domov. Že je hnusne sychravo? Že vlhký chlad lezie aj pod vetrovku? No a čo?

... papršlek do tmy srdca...

     Ale čo to? Nie, to nie je do tmy srdca. To akoby šibnutím čarovného prútika sa zrazu tá ťažká hustá hmla dvíha a to sú ozajstné slnečné lúče, ktoré šmahom dávajú zabudnúť na všetku únavu. Aká skepsa? Aká boľavá hlava? Aká depresia? Pozri, aký nádherne ligotavý je zrazu svet! Pozri, ako sa to všetko okolo zrazu trbliece! Pozri, akú nádheru si obliekli tráva, kríky, stromy...

     Pozri...

     Ty si to nevidel? Ty si si to nevšimol? Tak si pozri aspoň fotogalériu!

                                                                          Zdeno Suchý