Hlavná postava – starnúci muzikant symfonického orchestra, hráč na kontrabas, žije s pocitom, že sa mu nedostáva toľko pozornosti, koľko by si zaslúžil. A do toho prichádza očarujúca mladá sopranistka. On, žijúci vo svojom zvukovo dokonale odizolovanom byte, si zrazu uvedomuje, že život nie je len práca, ale aj..., vlastne najmä, ...LÁSKA.

     Príbeh, aký žijeme azda všetci. Naháňajúc ľudí, veci či emócie sa bezhlavo strácame v križovatkách racionálnych... Čoho vlastne?

     Myšlienok?

     Rozhodnutí?

     Hodnôt? 

     Niektorí tvrdia, že ju našli. S radosťou ohlasujú či oznamujú svetu, že sú milovaní.

     Že milujú...

     Že ich láska je jedinečná, skutočná, hlboká...

     Že ich láska je pre nich taká dôležitá ako materské mlieko pre novorodenca. Presviedčajú ulice, mestá... aj samých seba... o skutočnosti, existencii, hĺbke svojej veľkolepej lásky.

     Žiaľ, všetka tá láska neraz ostáva stáť pred dverami našich dokonalo citovo odizolovaných sŕdc ako nepozvaný hosť. Darmo klope.

     Bojíme sa otvoriť vnútro, dušu.

     Bojíme sa samých seba...

     Bojíme sa... lásky.

     Máme strach urobiť ten prvý krok a odomknúť tomu nádhernému, čo trpezlivo čaká na každého z nás. Bojíme sa hluku, ktorý so sebou nesie a vnáša do našich dokonalo citovo odizolovaných sŕdc.

     Nie, vôbec vás nesúdim. Veď ja sa tiež bojím. Ale veľmi túžim nájsť odvahu odomknúť jej. Kľúč už zvieram vo svojej dlani. Už je v zámke. Stačí otočiť a...

     Ak ma zajtra uvidíte usmievať sa, tak vedzte, že som nakoniec predsa len nabrala odvahu a vpustila ju do môjho doteraz dokonalo odizolovaného srdca. Pretože aj vďaka Süskindovmu Kontrabasu som si uvedomila, že život je aj..., vlastne najmä, ...LÁSKA.

Anna Mária Pavolková (III. C)