V Starom Smokovci vystupujeme z električky. Víta nás pochmúrne počasie, ale my sme pripravení na všetko. Pomaly sa pohýname smerom na Hrebienok – prvý vrcholový bod nášho dnešného účelového cvičenia.

     Vystupujeme vyššie a vyššie. Cesta na Hrebienok nám ušla celkom rýchlo. Po príchode na Hrebienok však cítime únavu. V nohách, v celom tele. Nebudeme klamať, nechce sa mám už pokračovať v našej naplánovanej trase, ale...

     Sadáme si, oddychujeme, naberáme nové sily.

     Zrazu počujeme: ,,Ideme!"

     S neochotou vstávame. Našťastie už to nebude také strmé stúpanie. Studenovodské vodopády. Hučiaca voda sa rúti po skalách, potok sa mení na bielu spenenú riavu. Je to krásny pohľad.

     Naša cesta pokračuje ďalej. Spoza mrakov vykukuje slnko. Kráčame dolu Studenovodskou dolinou, po ľavej ruke máme potok, z ktorého vanie príjemný chlad. Kráčame. Ešte stále kráčame. Dlho-predlho kráčame. Máme pocit, že cesta nikam nevedie. Zrazu zastavujeme. Všetci sme nadšení, že už sme na konci. Ale je to len koniec tohto chodníka. Prišli sme na rázcestie v Tatranskej Lesnej.

     Ak sme si doteraz mysleli, že budeme pokračovať v ceste dole, musíme naše predstavy opraviť. Opäť šliapeme do kopca. Síce len mierne stúpanie, ale... stúpanie! Na začiatku Starého Smokovca odbočíme na vedľajšiu cestičku a uvidíme strmý svah. Nie! Nachádzame však v sebe posledné sily. A stojí to za to.

     Prichádzame ku Kalvárii. Naskytol sa nám nádherný pohľad na okolitú prírodu.

     Po niekoľkých minútach schádzame dole. Už len pár krokov na železničnú stanicu. Ani sme sa nenazdali a sedíme v električke smerom domov.

     Čas: 13:20 h. Prichádzame do Popradu s pocitom príjemne stráveného dňa so spolužiakmi v čarokrásnej prírode Vysokých Tatier.

 

                                                                          Patrícia Kovalčíková (I.B)