Bolo to naozaj netradičné účelové cvičenie. Cieľovým bodom nášho pešieho pochodu bola totiž skládka komunálneho odpadu pre Popradský okres, ktorá sa nachádza pri osade Úsvit.

     Drobnučko mrholí, fúka nepríjemný studený vietor. Ani to nám však neberie dobrú náladu. Vôbec nepreháňam, keď poviem, že atmosféra už pri zraze na školskom futbalovom ihrisku je skvelá a že sa všetci tešíme. Sme zvedaví, čo nás to čaká. Určite to bude niečo iné, ako sedenie v školských laviciach.

     Na začiatku sa rozdeľujeme do jednotlivých skupín a dostávame rôzne úlohy. Tie prvé od pani učiteľky Veroniky Rečičárovej musíme riešiť už na školskom dvore. Potom nasleduje peší presun do mestskej časti  Stráže. Na miestnom futbalovom ihrisku nás čakajú ďalšie úlohy. Aby sme to nemali úplne jednoduché, pokyny k nim dostávame napísané Morseovou abecedou. Po ich splnení a krátkom oddychu pokračujeme na Strážske námestie. Ani tam to nie je len o turistike. Prichádzajú ďalšie úlohy. Rozdeľujeme si ich a všetci sa snažíme čo najrýchlejšie všetky vyriešiť.

     Keď sú všetky skupinky hotové, môžeme pokračovať na koniec Stráží a potom po poľnej cestičke až k lesu. Nasleduje menšia pauza na dobitie energie. Lesom prichádzame k samotnej už na prvý pohľad nevábne vyzerajúcej skládke odpadu. Čím sme k nej bližšie, tým je na zemi aj na stromoch viac igelitového a plastového odpadu. Veru, vôbec to nie je pekný pohľad. Pri samotnej skládke je príšerný zápach a dosť hustá premávka smetiarskych vozidiel, ktoré neustále dovážajú ďalší a ďalší odpad.

     Myslím si, že väčšina z nás si uvedomuje potrebu zredukovať používanie plastov a zbytočné kupovanie plastových fliaš, igelitových či mikroténových obalov a  podobných produktov. To všetko totiž evidentne nakoniec aj tak končí nezrecyklované na skládke. Takáto priama skúsenosť je oveľa lepšia ako dlhé teoretické prednášky.

     Naspäť do školy sa vraciame v zamyslení nad tým, ako si sami ničíme životné prostredie. Končíme tam, kde sme ráno začali – na školskom futbalovom ihrisku. Namiesto tradičného zvonenia na záver vyučovania zaznieva z našich hrdiel trikrát poriadne hlasné HURÁ! Celkovo máme v nohách asi trinásť kilometrov. Silnejšie ako fyzická únava je však naše poznanie, že našu planétu si musíme začať čím skôr chrániť a šetriť.  

Ria Luhová (tercia) a redakcia VeTa eS Gé