Čo už vieme?

     Hlavný hrdina stredoškolák Jakub (priamy rozprávač) sa ocitá v studenej betónovej kobke bez okien. Čas mu odpočítavajú iba čiarky, ktoré záhadným spôsobom pribúdajú v omietke steny. Podľa nich vie, že je tam zavretý už niekoľko dní. Jedinou potravou preňho sú kyslé jablká v obrovskom vaku visiacom zo stropu. Za kovovými zamknutými dverami neregistruje žiadny pohyb.

     Retrospektívne sa strihom dostávame o niekoľko dní späť. Jakub dospáva vo svojej izbe ďalšiu zo série nocí mimo domov. Rodičia to zatiaľ pomerne trpezlivo tolerujú. Mama sa ho pokúša prebrať, ale on odmieta vyliezť z teplej postele.

     Zrazu šok! Preboha! Veď dnes sa má prvýkrát stretnúť „na rande“ so svojou doteraz „iba“ platonickou láskou Kristínou. Vlastne Kristínkou. Len tak-tak, ale stíha to. A je to stretnutie ako z veľkej knihy o láske! Nechýba prvý bozk a... pozvanie na večernú párty.

     Chata, v ktorej sa párty koná, sa otriasa hlučnou hudbou. Alkohol tečie prúdom, Jakub príde do už poriadne rozšantenej spoločnosti. Kým sa prederie ku svojej Kristínke, musí vypiť pár pohárikov. Elektrizujúci dotyk jej dlane! Vedie ho kamsi na poschodie. Sú sami v izbe zaliatej mesačným svitom. Kristínka je evidentne citovo rozrušená. Jakub vidí, že mu chce niečo dôležité povedať. Sedia na posteli vedľa seba tak blízko, že sa takmer dotýkajú. Kristínka sa nadýchne, ale keď už-už má vysloviť to, čo cíti (Jakub je presvedčený, že k nemu), zasekne sa a... ujde.

     Jakub sa rozhodne vrátiť sa domov. Pred chatou sa však práve grupuje skupina chystajúca sa na veľké nočné dobrodružstvo – prechod tmavým lesom k  jaskyni, kde počas SNP sídlili partizáni. Odvtedy tam vraj straší. Jakub nemá chuť ísť s partiou posilnenou  alkoholom. Ale keď ho Kristínka s veľa sľubujúcim pohľadom chytí za ruku a poprosí, aby išiel s nimi, zlomí sa. S partiou pripitých účastníkov párty (sám cíti, že aj jemu alkohol skôr ublížil, ako pomohol) sa prediera hustým tmavým lesom. Medzi účastníkmi dobrodružstva začína vzrastať napätie. Začínajú si uvedomovať, že to nebol práve najlepší nápad, ale vzdať sa v polovici by ostatní mohli chápať ako zbabelosť, slabosť, nedospelosť.

     Z tmy sa ozvú neznáme hlasy. Niekoľko hlasov. Všetkým je jasné, že zašli priďaleko. Na ústup však už nie je čas. Ani priestor. Keď zrazu v tme rozoznajú siluetu akéhosi netvora, od plaču a strachu trasúca sa Kristína hľadá oporu v Jakubovi. Ten ju schmatne za ruku a behom dolu prudkým svahom sa snaží zachrániť ju aj seba. Neudrží ju však a Kristína ostáva kdesi za ním. Jeho útek  sa končí pádom a nekontrolovateľným nárazom do stromu, po ktorom stráca vedomie.

     Skokom sa dostávame o niekoľko dní ďalej. Jakub je v studenej kobke. V tej, v ktorej sa príbeh začínal. Leží na betónovej dlážke, vedľa seba nájde záhadný list vyzývajúci ho na spoluprácu s väzniteľmi. Spoza ťažkých kovových dverí počuje kroky. Rozhoduje sa rýchlo – ak ktokoľvek vkročí dnu, zaútočí naňho a pokúsi sa ujsť. Čaká skrytý za dverami, v rukách zviera prázdne kovové vedro. Vie, že má iba jeden pokus...

Kapitola 12

     Bol ku mne otočený chrbtom. Vzdialený na dosah ruky. Ideálna situácia. Chcel som sa zhlboka nadýchnuť, ale mohlo by ma to pripraviť o výhodu prekvapenia. Zavrel som oči a z celej sily som ho prudko udrel kovovým vedrom do hlavy. Bolo to rýchle. A účinné! Ako vrece zemiakov sa spustil na zem. Nepomohla mu ani kapucňa zakrývajúca celú jeho hlavu.  

     Zvládol som to!

     Trvalo to len zlomok sekundy a zlikvidoval som nepriateľa! 

     Opatrne som privrel dvere, aby keď náhodou pôjde niekto okolo, nezbadal ležať omráčenú osobu v uniforme. Skrčené telo malo na sebe naozaj špecifické oblečenie. Jeho tmavotyrkysový habit s fialovo-čiernym lemovaním nepôsobil práve nenápadne a bol mu viditeľne veľký. Asi tu nemajú bohvieakých krajčírov. Hlavu mu zakrývala kapucňa. Videl som, že telo sa mu našťastie pravidelne nadvihovalo. Nezabil som ho. Chvalabohu, ani v takejto situácii som sa neznížil k ich bezcitným praktikám.

     Opatrne som pristúpil lem jeho habitu, aby sa nemohol ani pohnúť, ak sa náhodou preberie. Vedro som stále držal v ruke. Len tak, pre každý prípad. Opatrne som sa sklonil k jeho hlave. Aby som dočiahol, musel som si k nemu kľaknúť. Trasúcimi sa rukami som mu opatrne odhrnul kapucňu. Nebudem klamať. Cítil som, ako mi dolu po tvári stekajú slané kvapky potu. Kvapky napätia a... strachu.

     Nepriateľ ležal dole tvárou, no... evidentne to nebol muž. Až na studenú betónovú dlážku siahali jeho dlhé husté vlasy a prikrývali mu tvár. Niečo mi tu nesedelo. Prečo by ho strážnik oslovoval „mladý“, keď je to dievča? Opatrne som odhrnul kadere hnedých vlasov.

     Oblial ma studený pot. Srdce vynechalo úder, ba zdalo sa, že úplne zabudlo tĺcť.

     Nie!

     To nie je možné!

     To je hnusný žart...

DNES JE TO MIMORIADNE KRÁTKE. PRETO POKRAČOVANIE UŽ ZAJTRA!!!