Čo už vieme?

     Hlavný hrdina stredoškolák Jakub (priamy rozprávač) sa ocitá v studenej betónovej kobke bez okien. Čas mu odpočítavajú iba čiarky, ktoré záhadným spôsobom pribúdajú v omietke steny. Podľa nich vie, že je tam zavretý už niekoľko dní. Jedinou potravou preňho sú kyslé jablká v obrovskom vaku visiacom zo stropu. Za kovovými zamknutými dverami neregistruje žiadny pohyb.

     Retrospektívne sa strihom dostávame o niekoľko dní späť. Jakub dospáva vo svojej izbe ďalšiu zo série nocí mimo domov. Rodičia to zatiaľ pomerne trpezlivo tolerujú. Mama sa ho pokúša prebrať, ale on odmieta vyliezť z teplej postele.

     Zrazu šok! Preboha! Veď dnes sa má prvýkrát stretnúť „na rande“ so svojou doteraz „iba“ platonickou láskou Kristínou. Vlastne Kristínkou. Len tak-tak, ale stíha to. A je to stretnutie ako z veľkej knihy o láske! Nechýba prvý bozk a... pozvanie na večernú párty.

     Chata, v ktorej sa párty koná, sa otriasa hlučnou hudbou. Alkohol tečie prúdom, Jakub príde do už poriadne rozšantenej spoločnosti. Kým sa prederie ku svojej Kristínke, musí vypiť pár pohárikov. Elektrizujúci dotyk jej dlane! Vedie ho kamsi na poschodie. Sú sami v izbe zaliatej mesačným svitom. Kristínka je evidentne citovo rozrušená. Jakub vidí, že mu chce niečo dôležité povedať. Sedia na posteli vedľa seba tak blízko, že sa takmer dotýkajú. Kristínka sa nadýchne, ale keď už-už má vysloviť to, čo cíti (Jakub je presvedčený, že k nemu), zasekne sa a... ujde.

     Jakub sa rozhodne vrátiť sa domov. Pred chatou sa však práve grupuje skupina chystajúca sa na veľké nočné dobrodružstvo – prechod tmavým lesom k  jaskyni, kde počas SNP sídlili partizáni. Odvtedy tam vraj straší. Jakub nemá chuť ísť s partiou posilnenou  alkoholom. Ale keď ho Kristínka s veľa sľubujúcim pohľadom chytí za ruku a poprosí, aby išiel s nimi, zlomí sa. S partiou pripitých účastníkov párty (sám cíti, že aj jemu alkohol skôr ublížil, ako pomohol) sa prediera hustým tmavým lesom. Medzi účastníkmi dobrodružstva začína vzrastať napätie. Začínajú si uvedomovať, že to nebol práve najlepší nápad, ale vzdať sa v polovici by ostatní mohli chápať ako zbabelosť, slabosť, nedospelosť.

     Z tmy sa ozvú neznáme hlasy. Niekoľko hlasov. Všetkým je jasné, že zašli priďaleko. Na ústup však už nie je čas. Ani priestor. Keď zrazu v tme rozoznajú siluetu akéhosi netvora, od plaču a strachu trasúca sa Kristína hľadá oporu v Jakubovi. Ten ju schmatne za ruku a behom dolu prudkým svahom sa snaží zachrániť ju aj seba. Neudrží ju však a Kristína ostáva kdesi za ním. Jeho útek  sa končí pádom a nekontrolovateľným nárazom do stromu, po ktorom stráca vedomie.

     Skokom sa dostávame o niekoľko dní ďalej. Jakub je v studenej kobke. V tej, v ktorej sa príbeh začínal. Leží na betónovej dlážke, vedľa seba nájde záhadný list vyzývajúci ho na spoluprácu s väzniteľmi. Spoza ťažkých kovových dverí počuje kroky. Rozhoduje sa rýchlo – ak ktokoľvek vkročí dnu, zaútočí naňho a pokúsi sa ujsť. Čaká skrytý za dverami, v rukách zviera prázdne kovové vedro. Vie, že má iba jeden pokus.

     Podarilo sa! vedro dopadlo presne na hlavu postavy, ktorá vošla dnu. Bezhlasne sa skotúľalo na zem. Jakub sa chce presvedčiť, že trafil správne. Nadvihne kapucňu, pod ktorou sa skrýva hlava vošelca. Zmeravie! Je to ženská hlava. Je to hlava...

Kapitola 13

     Musím ju prebudiť! Prefackať... alebo... nie, radšej nie. Oblejem ju studenou vodou... keby som ju pred chvíľou nebol vylial. Ja som taký idiot!

     Znovu som si kľakol ku Kristíne. Chytil som ju za rameno a najskôr nežne, ale potom poriadne som ňou potriasol.

     „Kristínka, Kika, Kikuška, preber sa! No tak! Prosím ťa, preber sa!“ 

     No ona zostala bezvládne visieť v mojich rukách takmer bez pohybu. Iba hrudník sa jej pravidelne nadvihoval. Rýchlo som jej prezrel hlavu, či som jej ju tým nešťastným vedrom nerozbil. V sliepňavom svetle slabej žiarovky som nič podozrivé nezbadal. Keby krvácala, cítil by som to predsa na rukách. Ale boli suché, po krvi ani pamiatka.

     Opatrne som sa postavil. Chytil som Kristínu pod pazuchy a odtiahol ju za plachtu. Keby som ju nechal pri tých dverách, pri mojom šťastí by si akurát Vič vymyslel, že sa príde porozprávať. To by teda bolo! Nielenže by som musel riešiť, ako z tejto vlhkej kobky dostať seba, ale ešte aj bezvládnu Kristínu. Načo za mnou vlastne prišla?! Iba to celé ešte viac skomplikovala.

     Nič nespravím. Zatiaľ. Teraz musím len počkať, kým sa moja Šípková Ruženka preberie. Moja prekrásna Ruženka.

     Vedro som si postavil hneď po pravici a sadol som si k ležiacej Kristínke. Musím byť predsa pripravený pre každý prípad. Musím ju ochrániť. Keď sa už mojou vinou dostala na toto hrôzostrašné miesto, som povinný ju odtiaľto dostať. Alebo sa aspoň pokúsiť. A lepšie ako vtedy v lese...

     Pohľad som upieral na vedro. Na ňu som sa nevládal pozrieť. Výčitky mi to nedovolili. Ktovie, čo všetko musela podstúpiť?  Ktovie, ako sa jej podarilo dostať sa ku mne? Takto to predsa vôbec nemalo byť. Nemali sme byť tu. Ani jeden z nás. A vôbec, podľa rozprávkových pravidiel by som mal byť ja tým, čo s nasadením vlastného života zachráni princeznú. Kto to kedy videl, aby princezná zachraňovala princa. No... Princa... Všetko je akosi naopak...

     Zrazu sa chodbou za dverami rozozvučal poplašný zvon.

     „Väzeň na úteku! Väzeň na úteku!!! Z tristo desiatky ušiel väzeň!“

     Strážnik prebehol popri mojej kobke a...

     Dvere! Nechal som pootvorené dvere!!! Čo teraz? Nemôžem ich predsa zavrieť, lebo to by vyvolalo len ďalšiu sériu nepríjemných situácií. A keď ich nechám otvorené... To netreba ani vysvetľovať. Príliš nápadné. Príliš nebezpečné.

     Schmatol som vedro a rýchlo som chcel skočiť ku dverám. Keď si všimnú škáru medzi zárubňou a dverami a niekto sa opováži vojsť dnu, postihne ho rovnaký osud ako Kristínu! Len teraz sa budem ešte viac snažiť.

     Odhrnul som vrecovinu a zakrádal sa k dverám.

     „Kde to som?“ ozvalo sa spoza môjho chrbta.

     Otázka síce nebola adresovaná mne, no zaznenie toho hlasu ma paralyzovalo.

     „Mala by som si dať prestávku. To večné flámovanie....“  zaúpela Kristína.

     Bodaj by si sa vrátila z nejakého flámu, pomyslel som si a otočil sa k nej. Razom mi z mysle vyfučali všetci strážnici, dvere aj všetko nebezpečenstvo, ktoré môže spôsobiť táto chvíľka nepozornosti.

     Kristína na mňa nechápavo zazerala cez štrbinky prižmúrených očí. Nechápala. Niet sa jej čo čudovať.

     „Jakub?“ spýtala sa, akoby sme sa stretli po dvadsiatich rokoch niekde náhodne v meste. Akoby ma nespoznávala.

     „Odpusť mi ten úder. Ja som si myslel, že to ide strážnik, že ak ho zlikvidujem, podarí sa mi dostať sa odtiaľto. Keby som len vedel, že si to ty...“

     „Kde to sme?“

     Pomaly sa posadila a nechápavo prechádzala pohľadom po mojej luxusnej spálni.

     „To je veľmi dlhý príbeh, Kika.“

     Zamračila sa na mňa tým typickým ženským pohľadom, ktorý hovorí: povedz mi všetko, čo vieš, inak skončíš zle-nedobre. Uškrnul som sa dúfajúc, že ju aspoň na chvíľu takto upokojím. Starosť o naše životy sa mi znovu vsunula do hlavy a pomaly, ale isto začala zahrievať tie ozubené kolesá, vďaka ktorým myslíme.

     „Našli ste niekoho?“ ozval sa trochu vzdialený hlas z chodby. Bol to hlas toho strážnika, ktorý pustil Kristínu dnu.

     „Nikoho, pane. Akoby sa po ňom zľahla zem!“

     „Čo sú to za hlasy?“ zasmiala sa Kristína. „Nejakí noví členovia našej bandy?“

     Umlčal som ju pohľadom. Vďakabohu. Prvý raz v živote sa mi ju podarilo umlčať. Vlastne už druhý, keď ratám aj to vedro...

     „Prečo sú dvere do dvestodvadsať dvojky otvorené? Ktorý hlupák tam bol?!“ skríkol zrazu strážnik.

     Boli bližšie. Musím ju skryť. Musím ju aspoň teraz zachrániť. Poobzeral som sa po miestnosti. Kristína očividne pochopila, že toto nie je žiadne ráno po nejakej poriadnej párty. Kde by som ju mohol skryť?

     „Takým hlupákom nezodpovedným teraz dávajú náramky, že to ani možné nie je! Človek aby na vás celý čas dával pozor.“

     Podľa intenzity hlasov som usúdil, že sú iba pár metrov od dverí.

     Kristína sa prudko postavila. Zaknísala sa a ja som ju musel rýchlo podoprieť. Kroky sa rýchlo približovali.

     „Mech...“ šepla a aj na to musela vynaložiť množstvo síl.

     Pochopil som. Pomohol som jej rýchlo sa presunúť k mechu na moje kyslé jablká. Chytila sa okraja, vyskočila, no bola príliš slabá. Pomohol som jej teda spadnúť dnu.

     „Si okej?“ chcel som sa rýchlo ubezpečiť, no vtom svetlo, ktoré prechádzalo cez škáru vo dverách, zmizlo. Znamenalo to, že stoja rovno pred dverami.

     Otočil som sa a vrhol sa na matrac. Len tak-tak. Dvere sa rozleteli. Do cely vošli dvaja muži. Lepšie povedané – jeden muž a jeden totálne rozklepaný mladík...

POKRAČOVANIE UŽ ČOSKORO!