„Vy sa, ale máte,“ počúvame od každého navôkol. Máme sa? Je to naozaj tak? Nie je to iba naivná ilúzia?

     Opustením lavíc a posadením za počítače sa pre nás všetkých začalo obdobie, ktoré určite niektorí z nás milujú, iní však nenávidia. Nič výnimočné, veď tak je to medzi ľuďmi vždy a so všetkým. Či však už patríte k tým, ktorí by najradšej okamžite vbehli do školy a aspoň symbolicky vybozkávali svoju lavicu, alebo k tým, ktorí si v sladkej nevedomosti užívajú „voľno“, priznajme si to jedno spoločné – chýbame si navzájom.

     Áno, zbožňujeme, že si môžeme pospať azda aj o hodinku dlhšie, obedík si zohrejeme, kedy sa nám zachce a pod perinou sa skrývame aj celé dni. Ale nech nikto nehovorí, že necíti smútok za svojimi priateľmi. Že mu nechýba kamarátske sedenie a klebetenie pri káve či čajíku. Ale aj ranné a popoludňajšie podriemkávanie cestou autobusom či vlakom. A vôbec všetky tie veci, ktorými bola ešte pred mesiacom tvorená naša niekedy milovaná, inokedy nenávidená rutina. Určite nehovorím iba za seba, keď poviem, že je nám za tým všetkým clivo.

      Hoci máme pocit, že sme ostali akosi zaseknutí v čase, ten letí ako nikdy pred tým. Jesenné bundy už vymieňame za zimné. Zvykáme si na čoraz kratšie dni a nekonečne dlhé večery. Mení sa aj naše naladenie, melanchóliu strieda radosť.

     Neviem ako vy, ale ja už sa teším na čas, keď mi vôňu domova opäť nahradí vôňa našej školskej jedálne. Keď môj pohľad do obrazovky monitoru na počítači opäť nahradí pohľad z očí do očí. Keď ticho mojej izby opäť nahradí poriadny školský chaos.

     Pridáte sa...?

                                                            Zuzana Guzyová (II. C)