Čakám. Stále čakám, kedy príde. Aj keď vlastne... kto? Kamarát? Láska? Nepriateľ?... Smrť? Mal tu už dávno byť. Žeby na mňa zabudol? Žeby toto celé bol iba sen? Žeby toto bolo už to peklo?

     Bol som tam. Videl som ho. Aj keď iba na malú chvíľku, ale... Spraví to aj mne? Chcem, aby už prišiel. Nebaví ma vyčkávať!

     Ten deň sa mi ako v dajakej slučke prehráva noc čo noc. Stále ich počujem. To krásne „Ľúbim ťa!“ z rána a večerné „Zachráň sa!“ Naozaj som im nemohol pomôcť? Prečo som sa správal ako idiot? Prečo nie som ako hrdinovia z akčných filmov? Prečo má všetko tendenciu pokaziť sa? Hovoria, že to bude dobré, aj keď vedia, že nebude. A takto si stále klameme. Odmala nás však učia, že klamať sa nemá. Irónia...

     Svetlo slabej žiarovky matne presvetľuje miestnosť. Dúfam, že vydrží. Ťažké kovové dvere držia stále zavreté moje väzenie. Už sa nepohli celé veky. Betónová podlaha nepríjemne chladí už aj tak zmrznuté nohy. Steny a nízky strop  z tmavého neupraveného kameňa pôsobí klaustrofobicky.  Niet sa kde skryť. A pred sebou samým už vôbec.

     Miestnosť je skľučujúco malá, a zároveň sa javí veľká. Je tu plenta z vrecoviny, za ktorou sa skrýva diera na biologickú potrebu. Je zakrytá dreveným vekom. V kúte stoji starý kýblik s ľadovou vodou. Akoby som chladu nemal už dosť. Plenta je takmer vedľa  mojej postele. No... postele... Na studenej podlahe leží matrac. Starý roztrhaný matrac, na ňom deka z vrecoviny.  Je vzorne zložená. Toto je druhá zvláštna vec v mojom väzení. Zakaždým, keď vstanem, deka sa sama nadvihne, vyrovná a pomaličky padne na matrac. Keby to tak videla moja mama! Iste by bola na mňa pyšná, že aspoň na takomto bezútešnom mieste mám ustlanú posteľ. Matrac so zázračnou vrecovinou je, našťastie, v najvzdialenejšom kúte od kovových dverí. Nemám z toho dobrý pocit, čo je, myslím, úplne pochopiteľné.

     Nie, nie je tu iba matrac. Samozrejme, že nie. Až taká obluda ma tu neuväznila.  Ale isto to nie je nijaký gurmán. V rohu pri dverách  visí obrovský mech. Taktiež z vrecoviny. Sú v ňom jablká. Jablká! Už iba pri pomyslení na ne ma napne.  Jem ich už celé týždne! Fuj! Hromada jabĺk. Nekonečné množstvo odporných kyslých jabĺk! Alebo, lepšie povedané, bolo to tak. Teraz, keď mi cigáni vyhrávajú v bruchu hotový death metal, musím siahnuť hlboko. Prsty mi už vždy zavadia o ten nepríjemný materiál... Čoskoro umriem. Buď ma zabije on, alebo zomriem od hladu. Alebo dá sa zomrieť na presýtenie vitamínmi?

     Som sám...

     Sám...

     Tak ukrutne sám!

     Samota opantáva moju myseľ už pridlho.

     Šaliem. Kričím, revem, kopem a trieskam do všetkého, čo mi príde do cesty.

     „Pusti ma už, ty hnusný sviniar! POČUJEŠ?!  Okamžite ma odtiaľto pusti, inak...!“ 

     Inak čo?

     Nezmôžem nič.

     Skĺznem popri stene na zem. Do už dlho nepraného a zapáchajúceho vlhkého trička sa vpíjajú slané slzy.

     Po chvíli zdvíham napuchnutú červenú tvár. Som tu zavretý. Zrejme už navždy. Vypľujem tu dušu. Možno už dnes... Neskonám ako starý zaslúžilý architekt, ale ako urevane decko. Bohvie kde. Bohvie kedy. Plány! Sny! Taká hovadina! Aj tak tu zdochnem!

     Moje zúfalstvo prechádza do diabolského rehotu. Zvalený na boku sa až trasiem! Po tvári mi steká ďalší vodopád sĺz. ŠALIEM!!!

     Smiech ma načisto zmohol. Som na smrť unavený, ale nechcem spať. Nechcem vidieť minulosť. Nechcem! Nechcem! Nemôžem...

     Oči ma štípu. Viečka oťaželi, akoby boli z olova. Už ich dlho neudržím. Neudržím!

     Neznesiem pohľad na...

     Neznesiem zvuky ich...

     Neznesiem dotyky našich...

     Neznesiem jej vôňu, keď...

     Neznesiem už viac život!!! Pohlcuje ma temnota...

 

POKRAČOVANIE VO ŠTVRTOK!!!