Privstali sme si, aby sme využili núkajúcu sa možnosť kultúrne sa vyžiť v hlavnom meste Slovenska. Netrápi nás skoré vstávanie, veď predsa môžeme ešte čo-to pospať vo vlaku. Ani sa nenazdáme a sme v našej metropole.

     Zo stanice sa presúvame na malú exkurziu po Bratislave. Najskôr nakukneme do „obrátenej pyramídy“ Slovenského rozhlasu. Dostaneme sa iba do vestibulu, ale nám aj to stačí. Prechádzame popri budove Národnej banky Slovenska – donedávna najvyššej budovy v republike. Cez Námestie mieru, popri Úrade vlády sa dostávame k Prezidentskému palácu. No a potom už sa pretláčame preplnenými uličkami historického centra. Do Dómu sv. Martina nás nepustia, pretože práve sa tam koná bohoslužba. Na Hviezdoslavovom námestí sú však otvorené stánky vianočných trhov. Čas na občerstvenie. Dávame si zraz pri historickej budove Národného divadla, aby sme sa presunuli do neďalekej Národnej galérie. Prichádza prvý vrchol našej kultúrnej misie. Kocháme sa rôznymi klasickými či modernými výstavami.

     No ten naozajstný vrchol nášho celodenného programu nastáva až o siedmej hodine večernej. Bolo ním divadelné predstavenie v L&S štúdiu.

     Ako to slovami opísať? Prišli sme. A zostali obarení. Obarení hereckými výkonmi, myšlienkou hry či možnosťou po predstavení odfotiť sa priamo na pódiu s hercami.
     Inscenácia sa v podaní Svätopluka Malachovského, Michala Kubovčíka a Jozefa Adamčíka neodklonila od štýlu herecky nenahraditeľnej dvojice Milan Lasica a Július Satinský. Od veselého smiechu k trpkému. Od komédie k tragédii. Od divadla k realite.
     Hra Deň radosti nám naplno ukázala pokrytectvo v nás samých. Cez humor nám dodala podnety na zamyslenie. A tak trochu zničila naše ideály o svete. O tom skutočnom svete. Svete plnom podrazov, zákernosti, falošnosti, sebectva, neúprimnosti... Upozornila nás, že akokoľvek vzdialená minulosť nás nikdy naozaj neopustí.

     A preto plnila aj najdôležitejšiu úlohu umenia – vychovávala nás. Spravila nás lepšími. Pretože nik z nás nepochybne nechce stretnúť svoju minulosť takým neradostným spôsobom ako protagonisti tejto hry.
     Zarazené tváre vychádzajúce z divadla nebudú nikdy schopné dostatočne vyjadriť zarážajúcu skutočnosť o nás. O ľudstve.
     V nás všetkých nepochybne zostali mnohé myšlienky, s ktorými sa budeme musieť vyrovnať. Našťastie sme mali ešte pred sebou päťhodinovú cestu vlakom naspäť domov. Určite sme sa mali o čom rozprávať.

Michal Slivka (septima)