Bojovníci

     Piatok.

     Aké pocity v nás vyvoláva? Čím je pre nás výnimočný? Ako ho vnímame?

     Je to deň, ktorý sa začína tým, že musíme poslednýkrát v týždni mrzuto zastaviť to otravné pípanie kradnúce spánok a vstať z postele. Deň, na konci ktorého odhodíme všetky povinnosti aspoň na chvíľu za hlavu. Deň, ktorý končíme uvoľneným ľahnutím si do postele, pričom bez najmenšej výčitky vypneme na celý víkend budík a sladko zaspíme. Ako by mohol byť taký deň ešte dokonalejším? Na prvý pohľad sa možno zdá, že nijako. A predsa. Piatok 15. apríla presahoval všetky medze úžasnosti... 

     Práve v tento deň  sme sa aj my, žiaci „starého gympla“, rozbehli do popradských ulíc v zelených tričkách, aby sme dodali nádej ľuďom, ktorí možno už prestávajú veriť, že ešte nejakú majú... Ľuďom, ktorí sú takmer nerozoznateľní od ostatných. Ľuďom, ktorí si vážia každú sekundu svojho života. My ju možno berieme ako samozrejmosť. Pre nich je však rovnako utrpením aj víťazstvom. 

     Liga proti rakovine bojuje za týchto ľudí každý deň. Jeden deň v roku je však výnimočný. V ten deň sa v boji so zákernosťou spájajú státisíce, možno milióny ľudí na Slovensku. Nie, nie sú to hrubokrkí svalovci s vyholenými hlavami, ktorí sa samozvane stavajú do pozícií kvázi ochrancov nás – obyčajných. Tie davy vôbec nepotrebujú ukazovať fyzickú silu. Sú silní inak. Krajšie. Ľudskejšie. Nebojujú päsťami, palicami, či puškami.

     Čím, pýtate sa?

     Dobrom. Láskou. Malým žltým narcisom.

     Obyčajný kvietok a pritom symbolizuje tak veľa. Každý človek hrdo nosiaci žltý narcis predstavuje časť plamienka, ktorý nedovolí temnote, aby sa zmocnila sveta ľudí s touto u mnohých nevyliečiteľnou chorobou. V piatok 15. apríla sa týmito kvetmi rozhorelo celé mesto a nám bolo viac ako cťou tieto plamienky zažínať. Dvadsiate výročie Dňa narcisov prinieslo mnoho radosti, úsmevov, no najmä pomoci pre osoby, ktorých srdcia ľúbia rovnako silno ako tie naše. Aj keď musia bojovať o každý ďalší okamih vlastného života. O každé otvorenie očí. O každý nádych... 

     Sme nekonečne vďační za šancu ukázať svetu, že nie sme slepí. Že trápenie chorých na rakovinu vidíme. Že sme pripravení kedykoľvek im pomôcť. Ďakujeme za možnosť byť súčasťou toho obrovského svetla valiaceho sa každým štvorcovým milimetrom nášho mesta. Ďakujeme za všetky narcisy, ktoré sme dnes mohli rozdať ako odmenu za to, že aj ostatní majú oči otvorené. Ďakujeme veľmi pekne pani Helene Krauszovej zo združenia Žirana, ktoré je popradskou pobočkou Ligy proti rakovine, ktorá nám v spolupráci s pánom učiteľom PaedDr. Rastislavom Šablom umožnili precítiť to fantastické z vykonania dobrého skutku. S nekonečnou radosťou sme priložili ruku k tomuto skvelému dielu a nevieme sa dočkať, kedy tak budeme môcť urobiť aj nabudúce.     

                                                                                      Nikola Müllerová (III.B)