Druhá svetová vojna a holokaust, ktoré zasiahli Európu v 30. a 40. rokoch 20. storočia, zanechali v histórii nezmazateľné stopy. Slovensko zažilo tragédie, ktoré zahŕňajú desaťtisíce nevinných ľudí, vrátane židovských žien a detí.

     Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 sa rasová legislatíva začala sprísňovať. Už koncom roka 1940 sa v krajine začali objavovať rôzne antisemitské opatrenia, ktoré obmedzovali práva Židov. Tieto predpisy boli v súlade s nacistickou ideológiou, ktorá považovala Židov za podradnú rasu.

     25. marca 1942 o 20.20 h sa zo železničnej stanice v Poprade pohol vlak smrti. Viezol  nič netušiace nevinné židovské dievčatá a ženy do pekla – koncentračného tábora Auschwitz. Nastúpiť do dobytčích vagónov bolo donútených tisíc dievčat a žien z východného Slovenska.

     Táto udalosť sa odohrala v súlade s politikou vtedajšieho Slovenského štátu. Vláda spolupracovala s nacistami na organizovaní deportácií. Po príchode do Osvienčimu dievčatá, rovnako ako ostatní deportovaní, čelili strašnému osudu. V Osvienčime boli väzni rozdelení do rôznych skupín. Selekcie a následné kruté podmienky v tábore prežilo iba niekoľko málo väzňov.

     Prvý transport dievčat z Popradu bol iba začiatkom toho, čo sa dialo v nasledujúcich mesiacoch. Deportácie pokračovali. Väčšina odvlečených ľudí, vrátane detí, zomrela na následky brutálneho zaobchádzania, nútenej práce, hladu a chorôb.

     Dievčatá z historicky prvého transportu sa dnes považujú za symboly nepredstaviteľného utrpenia, ktoré postihlo tisíce židovských rodín. Hoci drvivá väčšina z nich zahynula v koncentračnom tábore, ich pamiatka je stále živá v historických spomienkach a dokumentoch. Mnohé z týchto príbehov vyšli na povrch až po II. svetovej vojne, keď sa začali zhromažďovať svedectvá preživších a ich potomkov.

     Žiaci prvého ročníka a kvinty si v Tatranskej galérii v Poprade mohli vypočuť desivé svedectvá preživších žien. Z videozáznamu sa im prihovorili  Edita  Grosmanová a Laura Špániková – dve z žien, ktoré prežili utrpenie v Auschwitzi.

     „Ostrihali nás dohola. Dali nám pruhované šaty a dreváky. Tie dreváky veľmi ošúchali nohu. Kto nemohol mašírovať, toho zastrelili. Tak ja som zobrala dreváky do ruky, zem bola ešte ľadová, a išla som bosá...

     Človek chcel žiť. Ešte stále chcel žiť. Celú moju rodinu zobrali. Dozvedela som sa, že im vykopali jamu a strieľali. Padali do tej jamy. Kto bol strelený, mal šťastie, kto nebol strelený, padol aj tak.“

     Aj dnes je dôležité nezabúdať na tieto tragické udalosti a udržiavať pamiatku na obete holokaustu. Prvý transport dievčat z Popradu je jedným z mnohých príkladov zverstiev, ktoré sa udiali počas druhej svetovej vojny. Tieto príbehy, ktoré sa týkajú dôležitých miest a jednotlivcov, sú súčasťou väčšieho príbehu o ľudskom utrpení a boji za prežitie v temných obdobiach histórie.

Prosím, nezabudnime ani my...

Ingrid Orjabincová (učiteľka SJL – DEJ)