Portrét Doriana G. zaujal, potešil i poučil

     Portrét Doriana Graya od Oscara Wilda z roku 1890 sa zaraďuje medzi najslávnejšie romány svetovej literatúry. Tento román v čase svojho vzniku pobúril množstvo ľudí svojimi pikantnými pasážami, najmä tým, že pomerne otvorene hovorí aj o homosexuáloch.

     Slovenské komorné divadlo v Martine si tento kontroverzný príbeh vybralo ako námet na javiskové spracovanie a pred pár dňami ho uviedlo v premiére. Druháci nášho gymnázia mali možnosť vidieť jeho prvú reprízu. Inscenáciu zrežíroval Marián Amsler, ktorému sa skvele podarilo prepojiť dobu konca 19. storočia so súčasnosťou.

     Hra sa zameriava na otázky morálky, osobnej zodpovednosti či skazenosti. Dá sa povedať, že aj keď ide o bezmála 130 rokov starý príbeh, má stále čo povedať aj dnešnej generácii. Podáva nám totiž obraz toho, ako spoločnosť môže ovplyvniť človeka a zmeniť ho na nepoznanie bez toho, aby si to on sám uvedomil.

     Na začiatku môžeme vidieť Doriana Graya ako mladého, neskazeného, trošku naivného a neobvykle krásneho chlapca. Postupne sa z neho stáva človek necitlivý, človek neúctivý, človek zatrpknutý. Ale ako sa vraví, každého raz dobehne svedomie.

     Basil Hallward, tvorca (v tomto divadelnom spracovaní fotografického) portrétu Doriana Graya, vidí v ňom niečo viac. Vidí seba. Bol to muž, ktorý bol očarený Dorianovou osobnosťou a jeho krásou. Muž, ktorý chcel pre Doriana len to najlepšie.

     Totálnym opakom Basila je lord Henry Wotton. Ten je obrazom skazenej zhýralej spoločnosti, ktorý opovrhuje chudobou, a zároveň aj bohatou vrstvou. S Dorianom veľmi šikovne manipuluje. Z myšlienkových  pochodov Henryho divákovi miestami prebehne mráz po chrbte. Dorian sa postupne stáva vykonávateľom Henryho slov.

     Dorian Gray predal svoju dušu za večnú mladosť. Vďaka „moci umenia“ vzniká prepojenie medzi Dorianom a jeho fotografickým portrétom. Portrét sa totiž začína postupne meniť zobrazujúc vnútorný psychický svet Doriana. A ten sa mení na hrozný...

     Medzi pozitíva divadelného spracovania tohto románu patrí to, že režisér ponúkol verejnosti necenzurovanú verziu. Nebál sa otvorene poukázať aj na taký tabuizovaný jav, akým homosexualita v čase vzniku románu bola a svojím spôsobom stále je aj súčasnou otázkou v spoločnosti.

     Hlavnej roly sa ujal Danel Žulčák, ktorému sa svojím prejavom a vystupovaním  dokonale podarilo stvárniť osobnosť Doriana. Neviem si tam predstaviť iného herca. Ďalej sa v hre predviedol Marek Geišberg, ktorý neuveriteľne presvedčivo stvárnil Henryho. Obsadil jednu z tých najťažších postáv a zvládol to bravúrne. Nakoniec Tomáš Mischura ma veľmi prekvapil svojím prejavom v role nezávislého umelca Basila. 

     Medzi negatíva zaraďujem chvíľami pomerne preplnenú scénu plnú rozmanitých akcií, ktorá diváka skôr mýlila, ako mu pomáhala pochopiť dianie na javisku. Napriek tejto výhrade patrí toto divadelné predstavenie medzi tie najlepšie, aké som videla, a rozhodla som sa, že si prečítam aj knihu.  

     Naša návšteva divadla sa skončila prehliadkou jeho zaujímavých priestorov spojenou s výkladom histórie, za čo sa chcem vedeniu SKD, špeciálne pánovi riaditeľovi Františkovi Výrostkovi, poďakovať.

                                                                                              Alexandra Švarcová (II.D)