Z ambasádorky darkyňa

     Toto nie je môj prvý článok o našej Kvapke krvi. Je však mojím posledným. Preto si dovolím napísať ho trošku netradične.

     S výnimkou prvých dvoch Kvapiek krvi, ktoré sa na našej škole organizovali ešte pred mojím príchodom, som sa zúčastnila na všetkých. Z postavenia ambasádorky som sa dívala na všetkých darcov, hrdinov, s tichým obdivom a rešpektom. Sama som si nedokázala predstaviť, že by som mala niekedy vo svojom živote dovoliť, aby sa ma dotkla tá hrubá ihla. Byť na tejto akcii ako ambasádorka mi bohato stačilo. Mala som sama zo seba dobrý pocit, že som mohla pomôcť všetkým odvážlivcom a pani učiteľke Zuzane Parížekovej, ktorá to celé organizovala, a priložiť tak čiastočne svoju ruku k dielu.

     Pamätám ešte časy, keď sa odbery robili v budove školy. Presun do školskej jedálne nebol jednoduchý, s uložením stolov na ich pôvodné miesto sme azda mali vždy problém. Na konci dňa sme však predsa len nepozerali na stoly a stoličky (a na ktorých čiarach mali byť uložené), ale na počet hrdinov, ktorí sa k nám odvážili prísť a darovať trochu svojej lásky.

     Bola som pri tom, keď k nám prišlo najmenej ľudí vôbec. A bola som pri tom, keď sme prekonali náš vlastný rekord. Sklamaní sme však neboli nikdy, pretože naše heslo vždy znelo a navždy znieť bude: „Lásku máme v krvi!“ A každá kvapka sa vždy počíta.

     Vždy som sa bála ihiel. Nenávidela som všetky očkovania a už odber vzorky krvi na rozbor ma dostával kamsi mimo realitu. No ako sa jeden rok míňal za druhým, nepozerala som sa na darcov už len s úctou, ale aj malou závisťou. A tak sa stalo, že som sa nevedela dočkať našej deviatej Kvapky krvi, na ktorú som už ako právoplatná „dospeláčka“ mohla ísť ako darkyňa. Väčšina ľudí sa teší na svoju osemnástku, pretože už môžu legálne piť (či fajčiť). Ja som sa tešila, lebo to znamenalo, že sa môžem s láskou vo svojom srdci konečne podeliť s ľuďmi, ktorí to potrebujú.

     Stále tvrdím, že nič nie je nemožné, ak dostatočne veríte. Aj strach sa dá poraziť. Tento článok píšem ako dvojnásobná darkyňa, a nebudem klamať, aj v piatok 7. 4. 2017 som sa radšej pozrela iným smerom, keď mi vpichovali tú hrubú ihlu a ja som pocítila, ako zo mňa odchádza tá životodarná tekutina. Tých pár kvapiek mi ale určite chýbať nebude a pocit, že tak niekomu zachránim život, je neopísateľný. Možno máte pocit, že sa vzdávate niečoho, čo vám bude chýbať. No mýlite sa! Koľko lásky darujete, o toľko viac jej v srdci budete mať. Malý vpich, ktorý vás bude bolieť päť stotín sekundy, určite za ten úžasný pocit stojí.

     Tentoraz k nám opäť prišlo mnoho skvelých ľudí so srdcom na pravom mieste a ako darkyňa aj ambasádorka vám veľmi pekne všetkým ďakujem. Spoločne sme silnejší a pomôžeme väčšiemu množstvu ľudí.

     Taktiež sa chcem srdečne poďakovať svojej triednej, pani učiteľke Zuzane Parížekovej, ktorá sa na túto cestu dala a organizuje túto nádhernú akciu už piaty rok. Ďakujem vám, pani učiteľka, v mene všetkých ambasádorov, že ste nám dovolili byť súčasťou tejto cesty, že sme mohli pomôcť, že nás neustále vediete vpred. Vďaka vám sme lepšími ľuďmi a vo svete sa určite nikdy nestratíme.

     Žiaľ, piatková jedenásta Kvapka krvi bola prvou, ktorá nemohla byť, tak ako zakaždým, rozjasnená jej prítomnosťou. To ale neznamená, že na vás, milí hrdinovia, zabudla. Duchom tam bola s nami. Ako vždy. A aj nasledujúcim odkazom odovzdáva kvapku svojej lásky, ktorou tak neuveriteľne prekypuje:

Len tak – trochu osobne

     Ani si neviete predstaviť, aká som hrdá na vás všetkých, ktorí naberiete odvahu vždy, keď sa naša školská jedáleň zmení na transfúznu stanicu a vy „len tak“ prídete, niektorí sa „len tak“ a trochu hanblivo poobzeráte a nakoniec „len tak“ trochu zo seba darujete. Za žiadnu odmenu, za žiadne peniaze!. Urobíte to „len tak“, aby ste skúsili možno prekonať sami seba, možno preto, lebo ide aj váš kámoš, a možno len preto, že sa chcete uliať zo školy (aj Vás si však vážim).

     Vždy, keď ráno čakáme na pracovníkov z transfúznej stanice, som v totálnom napätí. Koľko ľudí dnes príde? Viac ako minule? Aspoň toľko ako minule? Príde vôbec niekto?

     A potom sa to začne. A ja len pozerám, ako sa jedáleň plní a všetci sa na seba usmievame, podporujeme jeden druhého, tým bledším dáme trošku zajesť, napiť čaju a celý deň prejde v pokoji... A ja sa na konci nezmôžem na nič iné, iba na veľké ĎAKUJEM! každému, kto tam prišiel.

     V piatok som tam nebola, lebo som nemohla, ale viem, že to opäť raz bol jeden super deň. Hanka z transfúzky mi volala a povedala mi, že je šťastná, že môžu už naozaj tradične k nám chodiť.

     Ste skvelí, lebo robíte nezištnú činnosť, ktorá naozaj (!) zachraňuje životy. Chcem, aby ste vedeli, že každý polliter krvi, naozaj každý jeden, je použitý na záchranu života. Nie symbolicky, ale reálne.

     Som neskutočne šťastná, že mám vo svojom okolí toľko hrdinov a verte mi (áno, je to osobné), každého jedného z Vás si vážim.

ĎAKUJEM!                                                                                                                             Zuzana Parížeková

No a keďže slovka ĎAKUJEM nebude nikdy dosť, jedno ešte pridávam aj ja. Hoci by som ich mohla pridať sto, tisíc, milión! A aj to by bolo málo. Budem držať palce svojim nasledovníkom. Nech láska z našej krvi nikdy nezmizne!

                                                                                                                             Nikola Müllerová (IV.B)