Osvienčim – exkurzia plná hrôzy

     Len pred niekoľkými týždňami, koncom marca, sme si aj v našej škole pripomínali smutné 75. výročie prvého transportu mladých židovských žien a dievčat z popradskej železničnej stanice do vyhladzovacieho tábora v poľskom Osvienčime. Pred transportom smrti boli tieto ženy sústreďované práve v budove, v ktorej sa dnes začína život pre nás – v mnohých prípadoch ich rovesníkov, v budove našej školy. V stredu 26. apríla nás čakala cesta na tie hrozné miesta, aby sme na vlastné oči videli tábor, v ktorom sa život takmer všetkých týchto mladých bytostí predčasne skončil.   

     Náš dnešný cieľ je Osvienčim. Ani upršané počasie, ba ani skorá ranná hodina nás neodradili. Odhodlaní nastupujeme do autobusu, ktorý sa čochvíľa  rozhučí smiechom. Lietajú čipsy, tyčinky, gumení mackovia. To všetko predsa k nášmu veku patrí. Ani si pritom neuvedomujeme, aký silný emotívny zážitok nás čaká. Nie vždy totiž bola mladosť obdobím radosti, veselosti, plných žalúdkov...

     Po trojhodinovej ceste kotvíme na našej prvej zastávke. Wadowice. Mesto, v ktorom sa narodil Karol Wojtyla, ktorého celý svet poznal ako pápeža Jána Pavla II. Kupujeme si pizze, koláče, šaláty. Práve táto zastávka slúžila na to, aby sme si posilnili telo pred ťažkým popoludním.

    Prichádzame do cieľa. Kamenné múry, tehlové stavby. Sme tu! Zaujaté tváre spolužiakov vykukujú spoza veľkých okien autobusu. Kopy roztrasených nôh pomaly prechádzajú bránou koncentračného tábora. Pred 75 rokmi to bola jednosmerka. Cesta naspäť neexistovala...

     Zvedavé hlavy hľadajú očami sprievodcov. Slúchadla rozdané, exkurzia sa môže začať. Postupne vchádzame do blokov plných hrôzy. Fotky mŕtvych na stenách, vyryté čísla v podlahe. Snažíme sa predýchať krutú realitu, ktorá tu bola počas vojny. Zaujatí dejinami skúmame ďalšie fakty. Postupne si určite každý z nás uvedomuje cenu života.

     Presúvame sa z jednej časti koncentračného tábora (Auschwitz) do druhej (Birkenau). Po štyroch hodinách končíme prehliadku tábora. Úsmevy sme  tentoraz vymenili za skleslé pohľady plné bolesti, smútku, ľútosti nad obeťami tábora hrôzy, strachu, bolesti.

     Prišiel čas odchodu. Štvorhodinová cesta nám zbehne ako voda. Unavení, vyčerpaní, ale hlavne poučení vystupujeme vo večerných hodinách v Poprade z autobusu.

     Už sa tešíme na teplo domova, ktoré ľudia v koncentračných táboroch nikdy nezažili...

                                                                                                            Zuzana Budajová (III.B)