ŽIVOT

                Narodilo sa bábätko. Už dlho som sa tento moment tešil. Je nádherné. V jeho tmavých očkách čítam prosbu o pomoc. Sadnem si k jeho kolíske a hladím ho po útlej rúčke. Aby sa nebálo. Ukážem mu deň a noc. Trpezlivo mu vysvetľujem, čo je to radosť a čo smútok. Oddeľujem zrno od pliev. Som jeho anjel...

                Často sa zhovárame. Bez slov. Nepotrebujeme ich. Veľa sa pýta. Rád mu odpovedám.

                Na tvári mu pohráva úsmev pri rozprávaní o láske, nehe a dobrote. Plače pri zmienke o nenávisti, utrpení a zle. Prekvapene na mňa hľadí, keď mu rozprávam o hlúposti, zákernosti a závisti.

                Chcel by o tom všetkom porozprávať rodičom. Boli by to múdre slová. Malým prštekom im ukazuje, čo je podstatné a dôležité. Nevie o tom, že pre nich je to len nezmyselný džavot z detských ústočiek. Nepovedal som mu to. Musel by som mu prezradiť, že aj ono raz prestane rozumieť reči anjelikov.

                Niekedy zasnene pozerá kamsi za obzor. Nechám ho. Viem, sníva o tom, ako spraviť svet krajším, lepším.

                Rastie ako z vody. Jeho tmavé očká žiaria šibalstvom. Veľmi túži postaviť sa na nestabilné nôžky, rozbehnúť sa za všetkým krásnym, čo naňho ešte len čaká. Pomáham mu. Z druhej strany ho pridržiava mama. Aby nespadol. Je šťastný.

                Zrazu ma nepotrebuje. Všetko, čo potreboval odo mňa vedieť, som ho naučil. Odteraz sa o neho postará mama, jeho druhý strážny anjel. Bude pri ňom, bude s ním. Nezištne. Viem to. Takí sme my, anjeli.

                 Cnie sa mi za ním. Dozerám naňho z rozprávok a snov. Zdravím ho v bozkoch mamy. Rastie  z neho múdry človek. Neustále sa veľa pýta. Hľadá odpovede.

                Moje malé bábätko vyrástlo. Vídam ho len zriedka. Už nečíta rozprávky. Prestalo snívať. Neteší sa z maličkostí. Zabudlo na to, čo som ho učil. Zabudlo na mňa. Robí chyby, ktorým sa ako batoľa vysmievalo. Chyby, ktoré nebude vedieť napraviť. Chyby, ktoré bude raz ľutovať...

                Srdce mu napĺňa nepríjemný pocit samoty a strachu. Inštinkt, ktorý v ľuďoch ostáva hlboko zakorenený. Chce svorku! Chce kamsi a komusi patriť. Márne však hľadá niekoho, kto by stál pri ňom. Kedykoľvek. Stále. Niekoho, na koho sa môže spoľahnúť.

                Chce sa zmeniť! Obzerá sa vôkol seba. Hľadá oporu. Nachádza však len trpkú chuť nezáujmu a  opovrhnutia. Najhorší pocit, aký je nútený znášať. Túži zmeniť všetky svoje chybné rozhodnutia. Túži dostať druhú šancu. Uvedomuje si, že to nepôjde.

                Nemôžem sa naďalej prizerať jeho utrpeniu. Beriem ho za ruku a vediem k mame. Len čo ju zbadá, slzy mu v prúdoch stekajú po tvári. Ospravedlňuje sa. Mama ho pevne stíska v náruči.

                Plač je potvrdením, že čosi dobré v ňom ešte ostalo. Bude v poriadku. Dávam naňho pozor.  Našiel tú správnu cestu. Krôčik po krôčiku po nej odhodlane vykračuje, rozhodnutý tentoraz nesklamať. Snaží sa vyhýbať všetkému zlému. Snaží sa vracať radosť svojej mame.

                Opäť počujem jeho zúfalý krik. Volá ma v snoch. Úpenlivo prosí o pomoc. Mama odišla. Od neho... Zo sveta... Zo života... Navždy...

                Ostal sám. Podopieram ho, aby nespadol. Šepkám slová útechy, aj keď im ani ja nerozumiem. Utešujem ho spomienkami na mamu. Na jej láskavý úsmev. Nechám ho počúvať jej anjelský hlas. Nechám ho spomínať na jej tvár, iskru života v očiach, na jej vôňu, ktorá si ho opantala zakaždým, keď ju objal, na jej múdre rady. Usedavo plače pri každej spomienke. Plný zúfalstva padá na kolená. Nedokáže ísť ďalej. Nesiem ho...

                Moje bábätko už dávno nie je bábätkom. Zostarlo. Zasnene pozerá kamsi za obzor. Nechám ho. Viem, že rozmýšľa nad tým, prečo nie je svet krajší, lepší. Začína znovu rozumieť anjelskej reči.  Spoznáva ma. Rozprávame sa. Prechádzame v spomienkach jeho životom. Ukazujem mu stopy, ktoré po sebe zanechal. Spoločne spomíname na všetko krásne. Na všetky radostné chvíle. Spoločne sa smejeme nad ľudskou hlúposťou, nerozvážnosťou, chamtivosťou, závisťou, zlobou... 

                Veľa sa pýta. Šepká svojim vnúčatám múdre slová. Zvráskavenou rukou ukazuje na dôležité veci. Nevie o tom, že pre nich je to len nezrozumiteľný džavot. Nepovedal som mu to. Musel by som mu povedať, že prichádza jeho čas...

Kristína Bendíková (II.C)