„Tí, ktorí si nepamätajú minulosť, sú odsúdení prežiť ju znovu.“ (George Santayana)

     Tak práve tento citát sa nám vryl do pamäte zrejme hneď po príchode na miesto, odkiaľ nenašlo cestu domov milión ľudí. Len preto, že nezapadali svojou vierou, vzhľadom alebo názorom do „dokonalého“ plánu Führera. Tak bola nazývaná hlava fašistického Nemecka Adolf Hitler.

     Ich masovým hrobom sa stal koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau. Nie každý si uvedomuje a pripúšťa, čo sa v minulosti v týchto neslávne známych táboroch dialo. Napríklad ako sa ľudia pod falošnými sľubmi menili na zvery bez akéhokoľvek citu. Neváhali zabíjať malé deti pred očami ich oklamaných vystrašených rodičov. Užívali si pocit  nadradenosti, ktorá, bohužiaľ, vyplývala z ich postavenia a nie inteligencie...

     Pri spoznávaní obydlí napáchnutých otrasnými podmienkami a beznádejou sa nám v hlave preháňalo okrem výkladu sprievodkyne aj to, ako môže niekto sľubmi ovplyvniť toľko ľudí k bezdôvodnej nenávisti. Ako sa môže niekto zmeniť natoľko, že zradí najbližších, len aby prežil. Zo stien sa na nás dívali fotografie ľudí, ktorým sršal z očí upadajúci strach zo smrti, ktorý nahrádzala túžba skončiť každodenné týranie tak skoro, ako sa len bude dať. Pod fotografiami a osobnými číslami svietili ešte dva riadky čísel, kde jedno znamenalo deportáciu a druhé dátum úmrtia. Z rozdielu týchto dátumov často mrazilo, keďže neboli veľmi vzdialené. Na druhej strane znamenali silu, vytrvalosť a nezlomného ducha obetí.

     Práve keď sme si mysleli, že ľudská „vynaliezavosť“ nemôže mať horšiu podobu, ocitli sme sa v miestnosti s bezmála dvoma tonami vlasov, ktoré nestihli spracovať do tkanív. Nacisti boli odhodlaní využiť, predať alebo nechať si každú jednu vec zabavenú pri separácii prichádzajúcich ľudí. Bez výčitiek a hlasu svedomia. Po dvoch hodinách sme sa dostali na miesto, kde sa naplno ukázala krutosť strážcov. Dokázali spokojne jesť oproti bývalému zbrojnému skladu odkiaľ videli a počuli nevládnych väzňov kričiacich v pazúroch pomalej smrti, ktorých sa neskôr ujal nekončiaci plameň mučenia a oslobodenia.

     Po veľmi krátkej prestávke na spamätanie sme sa dostali do druhej časti našej prehliadky. Klasická scenéria jednosmerných koľajníc prechádzajúcich popod bránu smrti cez nekonečne dlhú cestu olemovanú ďalšími tehlovými domami označenými krvou nevinných. Práve toto bol pohľad, ktorý sa mnohým dovezeným už nenaskytol. Dôvodom bola niekoľkodňová cesta vo vagóne, kde sa nachádzalo aj sto ľudí, napriek tomu, že bol určený iba pre tridsať. Medzi nimi sa našli aj malé deti, závislé na svojich matkách a otcoch, ktorí pre nich občas vyberali cestu prežitia vyhodením z vagónu netušiac, že na zemi na nich čaká rýchla, presne mierená smrť prichádzajúca v tichosti a znenazdajky od vojakov.

     Bohužiaľ, z tejto neuveriteľnej minulosti sa už mnohé nezachovalo, pretože vystrašení Nemci sa snažili zahladiť stopy pred postupujúcou Červenou armádou a v tábore ostalo okrem brány len pár nezničených budov a množstvo mĺkvych komínov vykúpených smrťou netušiacich ľudí, ktorí verili iným.

     Preto je dôležité pripomenúť si aj takéto hrôzy. Ďakujem našim učiteľom, že som mohla byť pred pár dňami súčasťou exkurzie na toto strašné miesto. Ako sa hovorí, je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. A stopercentne to platí aj v takomto veľmi smutnom prípade.

                                                                                                              Ajka Bednáriková (III.B)