Nehanbili sme sa za hlinu za nechtami

     "Čo je príroda? Otázka hlúpa... Ja som jej súčasťou a ona je súčasťou mňa." – myšlienka, ktorú som si už dávnejšie zapísala do svojho zápisníčka. Vtedy som nevedela čo s ňou, ani kde ju využiť. Bol to vtedy môj akýsi pokus o báseň o prírode. Vtedy mi to nevyšlo, avšak tieto slová mi zostali v zošite. Nechcela som, aby boli zabudnuté. A teraz som si zrazu na ne spomenula. V piatok 22. apríla. V deň, ktorý patrí Zemi. Áno, Zemi. Tej s veľkým „Z“. Na Deň Zeme.

     Človek a príroda. Výraz bežne používaný. Prečo však mnohí z nás považujú spojku „A“ v tomto výraze za oddeľovača týchto dvoch pojmov? Naozaj má byť človek len obrazom rozumu, betónových škatúľ a modernej technológie? Čo tak stať sa obrazom života? Alebo azda Života? Ochrancu pokladu, ktorý mu bol zverený? Vďačnosti za dar, ktorý si nijako nekúpime a nedá sa nijako nahradiť? 

     Človek – najvyvinutejšia bytosť majúca duševnú a telesnú zložku, schopná myslieť, hovoriť a pracovať. Tak definuje človeka Krátky slovník slovenského jazyka. Tvor z mäsa a kostí. Tvor inteligentný. Tvor predurčený pre veľké veci. 

     Príroda – súhrn všetkých vecí a javov na svete, ktoré nevznikli zámernou ľudskou činnosťou – uvádza už spomínaný výkladový slovník. Je to však len vzduch, ktorý dýchame? Len voda, ktorú pijeme? Len zem, po ktorej chodíme? Len kvet, ktorý obdivujeme? Len strom, ktorý nám dáva ovocie? Len život, ktorý berieme ako samozrejmosť? Len...? 

     Ani my, ľudia, nezvládneme všetko sami. Príroda to takisto nedokáže. Potrebuje pomoc. Pomoc nás, ľudí. Zapojme do toho srdce. Aspoň kúsok srdca... Vyjdime z tých betónových škatúľ, aby sme konečne okrem tej ponurej sivej videli celé spektrum nádherných farieb. Dúhu okolo nás. Možno prebudí aj dúhu v nás. Vypnime na chvíľu všetky počítače a mobily, aby sme uvoľnili myseľ a spojili energiu s tým jediným, s čím sa dokážeme spojiť – s prírodou. Z jediného dôvodu. Neexistuje človek "A" príroda. Ak jestvuje niečo, s čím žiadny človek nebude nikdy schopný pretrhať väzby, tak je to ona. Nie nadarmo ju voláme Matkou Prírodou. Nezabúdajme, že na úplnom začiatku nebolo nič z toho, čo máme dnes. Nebol ani človek... 

     Práve na Deň Zeme, v piatok 22. apríla, sme si pripomenuli, že príroda nie je iba sprievodkyňou naším životom. Ona nám predsa život dala. A ako lepšie jej dokázať, že nám na nej záleží, ak nie jej zveľadením a vytvorením ďalšieho priestoru pre jej ďalšiu existenciu a rast?

     Za pomoci učiteľov Rastislava Šablu, Zuzany Parížekovej a Veroniky Rečičárovej sme my, študenti „starého gympla“, za pár hodín zveľadili v areáli našej školy labyrint rastlín, vysadili nové dreviny, kvety a upravili skalky. Hlina za našimi nechtami jasne dokazovala, že sa nebojíme pomôcť. Pretože poznáme hodnotu prírody. Ona je vo všetkých nás. Je našou súčasťou. My sme príroda! Pracovali sme rovnako pre ňu ako aj pre seba. A sme pripravení kedykoľvek si to zopakovať. 

    Čo je príroda? Otázka hlúpa... Ja som jej súčasťou a ona je súčasťou mňa...

                                                                                                                                                                              Nikola Müllerová (III.B)