Magická trojka. Tretíkrát sa tucet netuctových ľudí z našej školy dal dokopy, aby „po svojich“ absolvovalo 345 km dlhú trasu z Jasnej v Demänovskej doline v Nízkych Tatrách do hlavného mesta Slovenska – Bratislavy. Tento rok mi pripadol úsek číslo tri. Tri etapy s celkovou dĺžkou 33,3 km. Naozaj magická...

     Je sobota 19. augusta 5.00 h. Budík mi síce zvoní, ale ja už som dávno prebudený. Vnútorné napätie z toho, čo ma čaká, ma vytiahlo z postele už po pol piatej. Kontrolujem, či som si zbalil naozaj všetko, čo budem potrebovať. Tri tričká s dlhým rukávom, ak bude zima. Tri tričká s krátkym rukávom, ak bude teplo. Tri tričká bez rukávov, ak bude horúco. Troje maratónky, ak by pršalo. Čosi na prezlečenie a prezutie po behu. Aspoň základné hygienické potreby, aj keď viem, že na také čosi v nasledujúcich dvoch dňoch príliš veľa možností nebude. Karimatku, deku, niečo na prehryznutie. Veľa, veľa, naozaj veľa tekutín. Bude treba. Peňaženka, doklady, telefón, kľúče... Čo ešte? Vnútorné presvedčenie, že aj tentoraz to zvládnem. To si nemusím baliť, to mám v sebe...

     O 6.15 h sa stretávame. Dvanástka odhodlaných vyskúšať na sebe, kde má dno vlastných schopností, možností, síl. Tucet ľudí rozhodnutých potiahnuť za spoločný koniec a dotiahnuť to do víťazstva. Nie, víťazstvom nebude prvé miesto. Víťazstvom bude dobehnúť do cieľa. Toto nie sú preteky v pravom zmysle slova. Tu je víťazom každý, kto to zvládne.

     Presne o 8.50 h štartuje náš tím - GPUK. Musíme vysvetľovať, čo sa za týmto záhadným názvom skrýva. Ja bežím až tretiu etapu, mám ešte necelé dve hodiny času. V aute, ktorým sa presúvame na miesta odovzdávok „štafetového kolíka“, si ešte narýchlo pozerám itinerár svojho úseku. Čaká ma „stredne náročných“ (tak je to napísané v popise trate) 11,9 km s celkovým prevýšením 320 m, naopak - 250 výškových metrov si „oddýchnem“ v klesaniach. Len pre ilustráciu. Pre mnohých celodenná túra zo Starého Smokovca na Hrebienok má dĺžku asi tri kilometre s prevýšením 285 metrov. Zabehnem teda o deväť kilometrov ďalej a 35 výškových metrov vyššie. Teplomer ukazuje 28°C, prílev tropického vzduchu vrcholí. Periférne vnímam po pravej ruke majestátny Choč, lesknúcu sa hladinu Liptovskej Mary, hrebeň Západných Tatier. No nádhera! Ale treba bežať, nie kochať sa výhľadmi. Celé mi to trvá tesne vyše hodiny. Koľko síl mi to vycuclo? Uvidí sa v ďalších etapách. Regenerácia? Zabudni! V aute nie je kde ani nohy si natiahnuť.

     Je čosi po 13.00 h. Sme už na šiestej odovzdávke. Ideme oveľa rýchlejšie, ako sme si naplánovali. Naše vozidlo sa teraz presunie na Pohronie. Neďaleko Zvolena začíname niekedy večer druhú „várku“. Dovtedy bude bežať druhá šestice z auta č. 2. V duchu sa teším, že si niekde na lúke rozbalím karimatku a povystieram pomaly tuhnúce nohy. Na oblohe sa však zbiehajú búrkové mraky, to neveští nič dobré. Dopadlo to presne ako v zlom filme. Namiesto vystierania zmeraveného tela sedíme na krytej terase salaša, kde sme „obedovečerali“, a pozeráme na dažďové kvapky...

     Po horúcom a dusnom dni prichádza upršaný večer. V Žiari nad Hronom, kde čakám na štart svojho druhého úseku, sa však roztrhli nebesá. Leje a leje a leje... „Tam hore“ ma ale asi niekto má rád, pretože keď vybieham, lejak sa zmení na síce husté, ale drobné mrholenie. Svetlo z čelovky len s námahou preráža stenu mokrého závoja. Rovných 10,0 km v tme. Sme na tom fantasticky. Niekde pred mnou sú len dvaja pretekári. Za mnou by malo byť 205 „súperov“. Zámerne to dávam do úvodzoviek. Tu totiž naozaj nie sme súpermi. Tu sme všetci na jednej lodi. Beží sa mi prekvapujúco veľmi dobre. Po necelých 50 minútach odovzdávam štafetu ďalej.

     Sobota odkrajuje svoje posledné minúty. Oblohu osvetľujú blesky zatiaľ pomerne vzdialenej búrky. My – šestica z prvého auta – to máme za sebou. Sme na čele celého štartového poľa. Vieme síce, že po nás štartovalo v Jasnej v desaťminútových intervaloch ešte viac ako sto družstiev, ale aj tak je táto pozícia pre nás ako rozprávka. 

     Je už takmer hodina po hodine duchov, keď prichádzame do obce Komjatice necelých 20 km južne od Nitry. Telocvičňa miestnej základnej školy sa zmenila na nocľaháreň. Na veľmi krátku noc. Zbieram fyzické i morálne sily, aby som ešte zvládol sprchu. Mám pocit, že prúd vlažnej vody zmýva zo mňa nielen špinu, ale aj únavu. Telo je ešte plné endorfínov z behu, vôbec sa mi nedarí zaspať.

     Jemný dotyk na pleci ma dostáva do reality. Pohľad na hodinky ma desí. Je 2.53 h. O takomto čase sa „normálny“ človek ešte ani nechystá obrátiť na druhú stranu. Pre mňa sa však už noc končí. Šok nás čaká v aute. Dostávame správu, že náš tím rozhodcovia v duchu reglementu pretekov na celú hodinu zastavili. Bežíme totiž tak rýchlo, že do cieľa v Bratislave by sme prišli skôr, ako tam bude všetko na dobeh pripravené. Čo s hodinou? Vrátiť sa do vydýchaného priestoru telocvične, kde už relaxuje okolo 200 ďalších pretekárov, je nemožné. Našťastie neprší. Máme čas na kávu z automatu. Na lavičke pri školskom ihrisku odchlipkávame z nie najchutnejšieho moku.

     Tretia etapa býva najťažšia. To už viem z dvoch predchádzajúcich účastí. Nie profilom. Nie dĺžkou. Tým, že únava už robí svoje. Tým, že už viac ako 24 hodín sme nespali. Tým, že sa beží po nekonečnej rovine.

     Niečo po pol siedmej prichádza rad na mňa. Predo mnou 11,4 km so symbolickým prevýšením 20 m. Trikrát totiž vybieham a zbieham z valu okolo Váhu. Inak rovina, rovina, rovina. „To si ako na mori. Nech sa pozrieš kamkoľvek, žiadny záchytný bod?“ vtipne glosuje jedna zo spolubežkýň. Prvý kilometer – vľavo kukurica, vpravo kukurica. Druhý kilometer – vľavo kukurica, vpravo kukurica. Tretí kilometer  – vľavo kukurica, vpravo kukurica. Po štyroch kilometroch prichádza zmena – vľavo slnečnica, vpravo slnečnica. Ich zvesené odkvitnuté hlavy akoby kopírovali moje pocity. Už to však vydržím. Viem, že za necelú hodinu sa to pre mňa skončí. To nádherné utrpenie. Dal som sa na to dobrovoľne. Pre ten pocit, že to zvládnem. Pre ten pocit, že to dokážem. Pre ten pocit, že síce siaham veľmi hlboko, ale na dno ešte stále nie.

     Je nedeľa 20. augusta. Pár minút po 14.00 h si už užívame svoje sekundy slávy v cieli. Posledných 150 m do cieľa máme nárok bežať všetci spolu s finišmankou družstva. Nie, na únavu v tej chvíli nikto nemyslí. Na krku sa nám hompáľajú pamätné medaily. Ešte foto na pódiu, flash interview s moderátorkou, vzájomné potriasanie rúk, objatia... A prísľub, že o rok (možno?) opäť. Od Tatier... k Dunaju.

     Na začiatku som sľúbil, že to bude veľmi subjektívne. Som však presvedčený, že som nepísal iba o sebe a každý z nášho dvanásťčlenného tímu GPUK a každý z tých približne 2500 účastníkov tohto behu sa aspoň v niečom mojom subjektívnom našiel.

                                                                                                                                                             Zdeno Suchý

     No a tu je zoznam dvanástich GPUK-ákov:

1. úsek: Alex Chovancová (maturovala v roku 2015, bežala v našom tíme tretíkrát)

2. úsek: Matej Maličký (IV.B, bežal prvýkrát)

3. úsek: Zdeno Suchý (učiteľ, bežal tretíkrát)

4. úsek: Paľo Orolín (ZRPŠ – priateľ školy, bežal prvýkrát)

5. úsek: Zuzana Parížeková (učiteľka, bežala tretíkrát)

6. úsek: Ľudo Kopinský (ZRPŠ – manžel pani učiteľky Daniely Kopinskej, bežal druhýkrát)

7. úsek: Martin Benda st. (ZRPŠ – otec Martina Bendu ml., bežal prvýkrát)

8. úsek: Martin Benda ml. (III.B, bežal prvýkrát)

9. úsek: Inga Orjabincová (učiteľka, bežala tretíkrát)

10. úsek: Martin Minarovič (maturoval v roku 2017, bežal prvýkrát)

11. úsek: Danica Hámorová (ZRPŠ – mama Zuzany Hámorovej, ktorá maturovala v roku 2017, bežala tretíkrát)

12. úsek: Kristína  Špitková (II.GS – bežala prvýkrát)

Nezvládli by sme to však bez podporného tímu, ktorý tvorili vo funkciách vedúcich vozidiel, navigátoriek a sprievodkýň bežcov na bicykloch v nočných etapách Daniela Kopinská, Dominika Hriňáková, a vodiči dvoch áut Štefan Luha a Anton Lukáč.