Kedy a ako sa z teba stala sánkarka?

Ešte keď som chodila na Základnú školu v Tatranskej Lomnici, konal sa tam veľký nábor. Sánkarský oddiel chcel získať nové deti. Najprv s týmto športom začal môj brat Jakub a trochu neskôr aj ja. Teraz sme spolu s Jakubom štartovali na olympiáde. 

Pamätáš sa ešte na prvý svoj veľký úspech?

Áno, samozrejme! Mala trinásť rokov a už som súťažila na pretekoch Svetového pohára. Prekonala som tým aj oveľa staršie súperky. Vtedy som v jedných pretekoch „sveťáka“ skončila štvrtá a v konečnom poradí som obsadila deviate miesto. 

Robíš aj nejaké iné športy ako tréningový doplnok?

Rada si zahrám volejbal, mám tiež rada plávanie. Ale tomu sa venujem naozaj iba tak rekreačne. 

Prezraď nám nejaké zážitky z olympiády. Čo ťa v Pjongčangu najviac potešilo, prekvapilo a naopak, čo ťa sklamalo?

Najväčšie prekvapenie a zároveň najväčší zážitok bolo pre mňa stretnutie s Nasťou Kuzminovou. Považujem ju za neskutočne silného človeka.  Áááá... tiež ma aj objala (úsmev).

A sklamanie? Žiadne! Všetko bolo super! Bolo by to celé ešte krajšie, keby som sa dostala do záverečnej štvrtej jazdy. Tam však postupovalo iba dvadsať najlepších. V súčte časov z troch jázd mi chýbalo niečo vyše jeden a pol sekundy... 

O štyri roky bude v Pekingu ďalšia olympiáda. Bude účasť na nej tvojím cieľom? 

Podľa možností... Vlastne... určite áno (úsmev)!  

Sánkovanie na tejto úrovni vyzerá ako nebezpečný šport. Ako prekonávaš strach?

Sánkovaniu sa venujem už dvanásť rokov, takže strach z dráhy nemávam. Skôr sa bojím toho, že sklamem. Najmä seba, trénerov a rodinu.

Aké sú tvoje najbližšie ciele?

Už o chvíľu sa mi začne letná príprava. Tam budeme klásť základy, aby som potom v zime mohla jazdiť na pretekoch Svetového pohára.

Ako športovkyňa tráviš množstvo času na tréningoch, na pretekoch. Máš čas na rodinu, priateľov?

Ak mám počas sezóny náhodou nejaký voľný čas, venujem ho iba im. Je to však príliš málo. Ale mimo sezóny im to zase všetko vynahradzujem (smiech).

Po necelom roku si sa vrátila do starého gympla. S akými pocitmi?

Priznám sa, trošku som sa obávala aj tejto besedy. Ale všetci ma tu privítali úplne super. Je to neskutočne dobrý pocit. 

Ako si spomínaš na svojich spolužiakov a učiteľov?

Určite len v dobrom (úsmev). My sme boli dosť veselý kolektív, veľa sme vystrájali a dosť často a rada si na to spomínam. Ale vždy len s úsmevom. A na učiteľov tiež len v tom najlepšom. Na pekné veci sa nezabúda. 

Tak toto bola naša Katka Šimoňáková, absolventka prvej športovej triedy na našom gymnáziu. Je to veľmi milá a veselá osôbka a rozprávať sa s ňou bolo veľmi príjemné. Som naozaj veľmi rada, že som sa ňou mohla stretnúť. Držíme jej všetci palce a prajeme jej ešte veľa a ešte väčších úspechov.

Zhovárala sa: Alexandra Švarcová (III.D)