Prší. Akoby aj počasie predznamenávalo, čo nás čaká. Pred popradským zimným štadiónom sa začína pomaly schádzať skupina ľudí plných očakávania. O malý moment prichádza dvojposchodový autobus. Usádzame sa svoje miesta a môžeme vyraziť.
     Celým autobusom sa preháňa chichot, smiech, dobrá nálada. To predsa k nášmu veku patrí. Ešte totiž nevieme, čo nás čaká. Ešte netušíme, že každému ten úsmev na tvári čoskoro zamrzne. 
     Avšak neprebiehajme. Ideme cestou-necestou. Veľa zákrut, chvíľu diaľnica, benzínka... Azda to nemá koniec. Kedy tam už konečne budeme!?  
     Ááááá...  stojíme! To vyzerá sľubne. Wadovice. Pri počutí názvu tohto mesta sa pravdepodobne každému vybaví jeho najznámejší rodák – Karol Wojtyla. Celý svet ho poznal ako pápeža Jána Pavla II.

 

     Avšak to bola len taká zastávka. Teraz sme už všetci dosýta napapaní, môžeme pokračovať ďalej. Netrvalo dlho a už sme stáli pred bránami Auschwitzu. 
     „Arbeit macht frei“ – vypína sa nápis nad vstupnou bránou.

     V preklade - práca oslobodzuje. Našimi telami prvýkrát prechádza mráz. Žiaľ, nie posledný. To je ešte len začiatok...

     Vchádzame dnu spolu s pani sprievodkyňou. Spolu s ňou máme tú možnosť spoznať cestu viac ako milióna nevinných ľudí. Cestu, ktorá sľubovala lepší život. Pritom to bolo jedno obrovské klamstvo. Jednosmerná cesta s jediným cieľom – smrť.          
     Prechádzame postupne jeden blok za druhým. V každom sa dozvedáme niečo nové. Niečo nové o utrpení nevinných, ktorí sa stali obeťou zverských chúťok Hitlera.

     Vidíme pred sebou hŕbu detských topánočiek, haldy ľudských vlasov, kopce kufrov či predmetov bežnej potreby. 
     Nie je nám všetko jedno. V hrdle cítim obrovskú hrču. A pohľad na spolužiakov mi prezrádza, že nie som sama. Bolesti tých, ktorým toto všetko kedysi patrilo, sa však nevyrovná nič. 
     Vidíme plošinu. Miesto, kde sa väčšinou rodiny transportované do tohto tábora smrti videli poslednýkrát. Osoba mladšia ako pätnásť rokov nemala šancu prežiť. Ženy sa stávali objektmi rôznych lekárskych pokusov. Blok č. 10 znamenal pre ne biologickú smrť. Hrdlo mi zviera. O všetkých tých zverstvách je ťažké počúvať. A čo tí, ktorí to zažívali na vlastnej koži... Nechápem, ako mohol niekto takýmto spôsobom ponižovať a zabíjať nevinných ľudí. Nehorázne! 
     Pred nami už je len cesta na vyhliadkovú vežu. Z nej si môžeme pozrieť celý areál toho najväčšieho ľudského utrpenia – Auschwitz-Birkenau.

     Naša exkurzia sa pomaly blíži ku koncu. V každom z nás zanechala nejakú stopu. Verím, že nám trochu otvorila oči. Verím, že budeme schopní prehodnotiť svoje názory, hodnoty, správanie. Verím, že si budeme viac vážiť to, čo máme. Nedopusťme, aby sa čosi také príšerné niekedy zopakovalo! Bola by to cesta... ako týchto koľajníc...

– NIKAM.                                                                                                       Alexandra Švarcová (III.D)