Chvíľku pred pol ôsmou na popradskej železničnej stanici nasadáme do električky. Smer je jasný – Starý Smokovec. Konečne sa noví spolužiaci stretávame aj niekde inde ako v školských laviciach. Konečne nie sme zväzovaní disciplínou na vyučovacích hodinách. Konečne sa môžeme NAOZAJ (!) zoznamovať.

Sme na mieste. Teda vlastne... na začiatku nášho turistického výletu. Už po pár krokoch fučíme, vzdycháme, potíme sa. Ale aj tak je to krásne. Lepšie ako v triede. Ani sme sa nenazdali a sme na Hrebienku. Krátka prestávka všetkým pomáha nabrať nové sily. Sme ešte len v polovici cesty. Pár nevyhnutných fotiek, pár priateľských slov a úsmevov, pár zahryznutí do toho, čo nám doma nabalili do batohov. 

Počasie nám praje. Príroda? Prekrásna... Máme čas na vzájomné rozhovory. Konečne zisťujeme, čo máme s kým spoločné. Zdá sa nám to ako chvíľočka a sme v cieli nášho výstupu. Pred nami je známa Zamkovského chata. Teraz prichádza dlhší oddych. Poriadne nám vytrovilo, a tak dojedáme vlastné zásoby, dolievame do seba náhradu vypotených tekutín, nejeden z nás zamieri aj k bufetovému okienku v chate.

Cesta dole je ľahšia, ubieha veľmi rýchlo. V Starom Smokovci chvíľu čakáme na električku, ktorá nás vráti na začiatok nášho dobrodružstva – do Popradu. Úsmevy, ktoré zdobili naše tváre ráno, sa kamsi stratili. Kde sa podela tá energia, ktorej sme boli ráno plní? Na väčšine z nás vidieť najmä únavu.

Každopádne, tento výlet hodnotím veľmi pozitívne. Strávila som čas v krásnej prírode s ľuďmi, s ktorými si aj vďaka možnosti stretnúť sa mimo školu rozumiem viac a lepšie. Odrazu som nepotrebovala mobil, nepotrebovala som skúmať instagram. Mala som okolo seba veľa ľudí, s ktorými sme sa mali stále o čom baviť. Už sa teším, keď si budeme môcť takýto zážitok zopakovať.

Viktória Grivalská (I.B)