Počula som, že sa v meste otvára nová škola. Potešila som sa. Veď je to skvelá príležitosť získať vzdelanie. Doma na stole čakala obálka s pozvánkou do vysnívanej školy. A konečne bol tu. Ten deň. Dlho očakávaný deň.

     Veľká brána sa nado mnou chvela, akoby ma chcela pohltiť. Dlhé chodby boli plné žiakov a učiteľov. Na provizórnom pódiu rečnil pán riaditeľ. Rozprával o splnených snoch, o ľuďoch, ktorí držia školu pohromade. Nerozumela som ani slovo, vnímala som len svoj nový svet. Nemohla som tomu uveriť. Stojím tu. Pred dverami prvej triedy spolu so svojimi novými spolužiakmi. Učitelia sa tvária prísne, ale pod ich tvrdou maskou sa dá spoznať úsmev radosti. Veď kto by sa netešil? Náš prvý deň v škole...

     Dnes je to už šesťdesiatpäť rokov odvtedy, čo som vstúpila do tejto školy. A som na to nesmierne hrdá.

                                                                                                                      Zuzana Findrová, sekunda

Áno, aj takéto mohli byť pocity prvých absolventov nášho starého gympla. Pozreli sme sa na našu školu očami  súčasných žiakov a pri príležitosti jej 65. narodenín sme vyhlásili literárnu súťaž Moja škola alebo škola – jubilantka. Súťaž sa uskutočnila na hodinách slovenského jazyka a literatúry. Na stránkach nášho školského časopisu si môžete prečítať najkrajšie vyznania primánov, sekundánov a druhákov.

Šesťdesiatpäť

V starom gympli – kukučínke
žiaci z okna mávajú.
„Čo za zvuk to zblízka vniká
nám do uší?“ volajú.

Je to azda úder zvonov?
Počúvajte poriadne!
Veď to vtáčik krásny sivý
kuká vedľa tam z jedle.

Koľkokrát nám dnes zakuká?
Čo to veští do vetra?
„Šesťdesiatpäť,“ kričia deti.
Čo to, čo to znamená?

Vysvetlí to až učiteľ,
ktorý vchádza z ulice.
Toľko rokov v starom gympli
derú školské lavice.

                                                           Lukáš Knapík, príma

Milovaná škola