Páčila sa mi ich úprimnosť, bezprostrednosť, prirodzenosť. Cítila som, že sa na nič nehrajú. Ak som dovtedy váhala, kam by som chcela po „zé éške“ ísť, starogymplácky DOD ma definitívne zlomil. Aj ja som sa chcela stať súčasťou tejto inštitúcie. S troškou pátosu by som povedala, že sa mi otvorili oči. Pochopila som, že stredná škola je o niečom inom ako základná a že sa musím začať lepšie pripravovať.

     Prešiel rok a ja teraz stojím pri vchodových dverách už aj „mojej“ školy. Čakám na nové tváre plné očakávania, prekvapenia a možno i strachu. Snažím sa byť k nim úprimná, priateľská a ochotná. Chcem im dať predovšetkým to, čo mne dalo dievča vlani – podporu.

     Teraz, keď stojím na mieste sprievodkyne a nie žiaka, je to ešte lepší pocit. Vidím ešte viac než  minulý rok. Chápem veci, ktoré som nechápala a získavam nové priateľstvá. Je to pocit, ktorý ani nedokážem opísať.

     Na záver ešte azda dobrá rada odo mňa – „skúsenej“. Vy, budúci prváci, nebojte sa tejto školy. To, čo ste počas DOD-u videli, je len zlomok toho, čo sa tu naozaj deje. Nie, nie je to tu prechádzka ružovou záhradou, ale je to škola, ktorá nás bude stále tlačiť dopredu a bude nás podporovať.

                                                                                                  Viktória Grivalská (I.B)