Samozrejme, len akože... Kým si naši nádejní budúcoroční spolužiaci overovali svoje vedomosti na prijímacích skúškach, my, prváci, sme sa vyhli vyučovaniu. Ale nie vzdelávaniu! Budovu školy sme prenechali adeptom na hrdý honor starogymplákov a my sme sa rozbehli učiť sa, ako hasiť a zachraňovať.

     Celé sa to začalo krátkou prechádzkou na popradskú požiarnu stanicu. Prišli sme zadýchaní ako hasiči po výjazde. Farba našich tvárí sa dala prirovnať charakteristickej farbe požiarnických aut. Práve otvorenie dvier do nich bolo prvým bodom nášho približne jeden a polhodinového programu v centre Hasičského a záchranného zboru v Poprade.

     Hasičské auto. Ktorý z chlapcov ho nemal vo svojom arzenáli hračkárskych autíčok? Tie, do útrob ktorých sme zvedavo nazerali, sa však ani zďaleka nepodobali tým z detstva. V aute sme objavili rôzne nástroje od motorových píl, hadíc, až po dýchacie prístroje. Mohli sme sa všetkého dotknúť, ohmatať, vyskúšať.

     Potom sme sa presunuli do interiéru stanice, kde sme mohli vidieť ďalšie zásahové vozidlá. Záchranári nám predviedli, ako to vyzerá pri ich akcii. Videli sme naživo, ako funguje hasičská šmýkačka, po ktorej si odvážni majstri skracujú cestu z poschodia na prízemie. Priznávame, že si získala naše srdcia.

     Postupne sme sa presúvali do jednotlivých častí  budovy cez operačnú miestnosť, posilňovňu a poslednou zastávkou sa stalo vonkajšie cvičisko. Člen požiarneho zboru pred nami lámal rekordy v jednej z disciplín hasičského športu. Vyskúšať sme si ju mohli aj my, ale našiel sa medzi nami iba jeden odvážny. A potvrdil, že je to naozaj ťažká, náročná práca. 

     Hoci je už takmer polovica mája, počasie bolo... no... ako to povedať? Ak naozaj platí to známe: Studený máj, v stodole raj!, máme sa na čo tešiť. Vymrznutí až na kosť sme sa presunuli do telocvične našej školy. Konečne teplo! Ba azda až prihorúco! Členovia Červeného kríža (ČK) tam totiž pre nás pripravili praktické cvičenia o pomoci, ktorú môžeme poskytnúť ľuďom v núdzi. Dozvedeli sme sa, ako postupovať pri zlomeninách, popáleninách alebo omrzlinách, resuscitácii... A nielen to. My sme si to všetko mohli dokonca aj vyskúšať pod vedením dobrovoľníkov z ČK. Taká masáž srdca spojená s umelým dýchaním z úst do úst – veru poriadna zaberačka.

     Tentoraz to teda pre nás bolo vzdelávanie bez učebníc, bez strachu z odpovede pred tabuľou či testu. Vďaka nemu však už vieme, ako by sme mali reagovať v situáciách, do ktorých sa kedykoľvek môžeme dostať. A môžeme povedať, že už by sme si vedeli dať rady. 

 

  Valentína Orolínová (I.B)