Pripraviť sa! Pozóóóór! ŠTART!     

     Čím iným by sme mohli v týchto dištančných časoch začať našu KONTRU ako dištančným vzdelávaním? Alebo je niečo, čo nás – starogympláckych žiakov i učiteľov momentálne zasahuje ešte viac? Všetci vieme, že to nie je to, čo by sme chceli. Učenie – neučenie. Žiaci majú pocit, že robia viac, ako na klasickom prezenčnom vyučovaní, že učitelia ich zasypávajú úlohami, ktoré by v škole azda ani nerobili. Učitelia si zase myslia, že žiaci nič nerobia, iba sa flákajú a podvádzajú. Ako je to teda? Čítajte!

Pohľad žiaka:

     S kratučkými prestávkami sa to ťahá už od marca. Nechodíme znudení do školy, ale znudení si sadáme každé ráno za počítač. Preplnené autobusy sa premenili na preplnený EduPage od správ. A aj zimu, ktorá najnovšie vonku blúdi, si vychutnávame už len z monitorov a displejov.

     Už dosť!      DOSŤ!      DÓÓÓSŤ!

     Áno, aj toto sa ozýva (a určite nielen) mojou detskou izbou každý každučký deň. Dosť už so všetkými rečami o tom, akí sme neschopáci, pretože si nevieme nainštalovať kameru! Dosť už bolo neospravedlnených hodín, pretože nám vypadol internet! A dosť už bolo aj kotrmelcov na hodinách telesnej výchovy na vlastnom koberci!

     Nie je to predsa vždy a iba naša vina, že nám seká obraz, že nás nepočuť, ba dokonca, že nás vyhodilo z hovoru. Mali by ste to vedieť. Mali by ste to počuť. Mali by ste nás vedieť pochopiť. Áno, milí naši učitelia, chýbate nám, ale už nás naozaj nebaví počúvať všetky vaše pripomienky ohľadom vecí, za ktoré ani sami nemôžeme.

      Ale ako prídeme na iné myšlienky? Ako sa máme každý deň usmievať a tešiť sa na ďalšie a ďalšie online hodiny? Veď sme dennodenne zavretí v jednej izbe. Naše prechádzky? Áno, sem-tam navštívime kuchyňu...

     Mám pocit, že toto je prvýkrát, čo by sme vás radšej videli naživo. Verte mi, je to prvýkrát, čo by sme radšej dostali päťku za neurobenú domácu úlohu. Ale od vás priamo naživo na hodine! Len nech sa zmení toto „online vyučovanie” na „live vyučovanie”.

     Vieme, že online hodiny nikdy nebudú také ako normálne hodiny. Chceme však od vás troška viac pochopenia. Možno aj ten na prvý pohľad lajdák má skutočne problémy s internetom. A možno ten na prvý pohľad jednotkár má jednotky vďaka podvádzaniu. A možno sa mýlim. A možno aj nie...

     Mám pocit, že nám cez tie nešťastné monitory uteká život. Veď pre nás by toto mali byť azda tie najkrajšie chvíle života. A my ich trávime sediac doma medzi štyrmi stenami. Verte, že normálny život nám chýba zo všetkého najviac...

 

Pohľad učiteľa:

     Zase som nestihol prebrať azda ani polovicu toho, čo by som stihol „face to face“. Je koniec mesiaca a ja som s učivom niekde v jeho polovici. Ale ako to mám urobiť, aby to bolo efektívne? Komunikácia cez Teams?

     „Jožo!“

     Nič. Len zlovestné ticho.

     „Jožóóó!

     Nič. Len ticho ešte zlovestnejšie.

     „Jožo, kde si? Veď na začiatku hodiny si sa mi hlásil a ja vidím, že si stále pripojený!“

     „Tu som, pán učiteľ. Nešiel mi mikrofón. Čo ste sa pýtali?“

     No jasné, prihlási sa a ide si po svojom. Možno niečo zobnúť do kuchyne. Možno mu paralelne beží na vedľajšom monitore jeden z tých stupídnych seriálov. Možno práve komunikuje s kamarátom/-kou. Ja mu tu vysvetľujem učivo a on... Určite je ešte v pyžame. Ale príde test a bude mať osemdesiatsedempercentnú úspešnosť. Presne ako Jano a Paťo a Vierka. Dokonca aj chyby budú mať všetci štyria presne rovnaké. A všetci ma budú presviedčať, že oni určite nepodvádzali.

     Tak určiteee...

     Môžem ja doma sedieť večer čo večer pri počítači a vymýšľať a pripravovať im úlohy. Vysvetlím im to (pardóóón, pokúšam sa im to vysvetliť, ale vysvetľovať sa dá len tým, ktorí chcú, aby sa im vysvetľovalo; a ja mávam čoraz viac pocit, že väčšinou nechcú), pošlem im to... a oni nemajú ani toľko chochmesu, aby si to otvorili (EduPage je strašný bonzák, on prezradí ešte aj takúto vec).

     Už dosť!      DOSŤ!      DÓÓÓSŤ!

     Naozaj už dosť tých cyklicky sa opakujúcich výhovoriek o nefungujúcom mikrofóne, padajúcom signáli, sekaní zvuku či obrazu. Už dosť tých neskorých „príchodov“ na hodinu, lebo A, nemal som signál, B, reštartoval som počítač, C, nechcelo mi to otvoriť, D, pokazilo sa mi... (všetky možnosti sú správne!). Už dosť toho hrania sa na čestných a nepodvádzajúcich a charakterných a férových...

     Čo by som dal za to, keby som mohol opäť vojsť do triedy, v ktorej bude namiesto tridsiatich vyložených stoličiek v laviciach tridsať unudených tínedžerov a „ťažký vzduch“. Čo by som dal za to, aby som mohol zase žiakov počas výkladu trápne upozorňovať na to, že žiadny nový status na (a)sociálnych sieťach nie je taký dôležitý, aby jeho prečítanie nepočkalo do konca vyučovacej hodiny. Čo by som dal za to, aby sme zase mohli žiť – žiaci aj učitelia - normálne.

                                                           Viktória Kostolníková (III. B) a Zdeno Suchý (učiteľ SJL)