Streda ráno. Železničná stanica v Poprade sa lenivo prebúdza do nového slnečného dňa. Všetkým je jasné, že to aj dnes bude opäť tropická horúčava. My – žiaci kvinty, I. B a I. C sa však tešíme, že namiesto do školských lavíc mierime do tatranskej prírody. Keďže náš starý gympel je zapojený do programu Erasmus+, chceme niečo urobiť nielen pre seba, ale aj pre našu pýchu – Vysoké Tatry.

     Cesta električkou na Štrbské Pleso nám pri kamarátskych debatách utečie ako sneh z kopcov pod slnečnými lúčmi. Naším cieľom je turistický chodník k Popradskému plesu. Tentoraz ho nechceme iba prejsť. Chystáme ho vyčistiť po tých, ktorí ešte stále nepochopili, že ako sa budú správať oni k prírode, tak sa bude neskôr príroda správať k nim. A tak z batohov vyťahujeme vrecia na odpad, na ruky si dávame rukavice. A teraz hurá! na to.

     Nie, nebolo to s odpadkami také zlé, ako sme čakali. Chodník lemujú papierové servítky, cigaretové ohorky, no takmer žiadne plasty. Žeby si ľudia predsa len začali uvedomovať ich nebezpečenstvo? Cestou do cieľa našej cesty sa nám vrecia pomaly plnia. Nie je toho veľa, ale zase ani málo. Je nám jasné, že ešte stále sa mnohí nenaučili, že odpadky (akékoľvek odpadky!) patria do koša, nie vedľa chodníka. No a závislí od nikotínu by tiež mohli pochopiť, že do prírody sa chodí okrem iného aj (najmä!) po čerstvý vzduch. A mali by napríklad vedieť aj to, že taký ohorok z cigarety sa v prírode rozkladá až päť rokov!

     Účelové cvičenie. Áno, aj takúto podobu môže či skôr má mať. Urobiť niečo pre seba, niečo pre iných a niečo pre prírodu. My sme to všetko naplnili.

                                           

                                            Alžbeta Omámiková (kvinta) a redakcia VeTa eS Gé