„Ale, no tak, Jakub,“ začala mama milo a sadla si na kraj postele, čo zvykla robiť, keď som bol ešte malý. „Nerobme z toho vedu. Nechám ťa spať, keď mi odpovieš. A nebudem sa hnevať. Sľubujem!“

     U mňa sa hra na dobrého a zlého policajta nikdy neosvedčila. „Ja ešte SPÍÍÍÍÍM!“ zavrčal som.

     Mama sa postavila. Cítil som jej pohľad. Zničujúci, skľučujúci, sklamaný, nahnevaný. Pohľad matky. 

     Chvíľu nado mnou stála a ja som vedel, že premýšľa, čo povedať. Netešilo ma, že je smutná. Pochopiteľne. Ako každého tínedžera ma ten pohľad trápil. Možno ešte väčšmi, ako keď som bol dieťaťom. Ale mám v sebe tornádo myšlienok a pocitov. Je náročné sa z toho dostať. Všetko je tam a ja som v oku toho tornáda.

     „Mne sa tiež dnes nechce variť. Takže s raňajkami, obedom a večerou nerátaj! A o tom včerajšku sa ešte porozprávame, chlapče!“ ozval sa jej hlas odo dverí.