Aj keď som povedal, že spím, nemôžem zaspať. Chvejem sa na celom tele, akoby som mal vysokú teplotu.

     Kristína. To ona to zapríčinila. Spomínam si, ako som sa jej včera spýtal, či by so mnou nešla von. Súhlasila! Stretávam sa s ňou každý deň, to áno, ale ešte nikdy sme spolu neboli dlhšie sami.

     „O desiatej ťa budem čakať na rázcestí,“ povedala ticho, takmer šeptom, aby nás nikto nepočul.

      O desiatej. Opakujem si stále dookola. O desiatej. O desiatej! O desiatej... Kurníkšopa! Koľko je vlastne hodín?

     Vyskočil som z postele a schmatol mobil zo stola. Na displeji svietilo 9:39! Nebol čas rozdýchavať infarkt. Zbehol som do kuchyne a hodil do seba suchý rožok. Potom som sa umyl. Prezliekol sa. Znova sa umyl. Znova sa prezliekol. A znova sa prezliekol. A znova...

     Ani neviem, ako som vybehol von do studeného februárového rána. Bežal som. Súperil s vetrom. Domy, bytovky, škola, park, polia sa mi mihali pred očami. Z krásnej odhrnutej cesty som prešiel na zasneženú a neupravenú. Tam ma nútil bežať iba dôvod, pre ktorý vlastne idem tak ďaleko.

     Za mestom nesvietilo slnko. Obloha sa zatiahla a začalo fúkať. Už som bol blízko, keď mi nohy vypovedali službu a srdce nestíhalo pumpovať. Zadíval som sa do diaľky a uvidel to, o čom som potajme už dlho sníval.

     Kristínu.

     Kristínku!

     Moju tajnú a doteraz iba platonickú lásku – Kristínku!

     Prišiel som k nej. Najprv to bolo celé z mojej strany ostýchavé a trápne. Cítila to tak aj ona? Postupne sme však našli spoločnú vlnu...

     A bolo to krásne. Robil som zo seba šaška aj keď som to vôbec nemal v pláne! Ale robí mi tak dobre počuť jej smiech. Zvučný a nevyspytateľný ako oceán. Bavilo ma ju rozosmievať. A potom som si zrazu uvedomil, že keď ona rozpráva, ja nepočúvam. Ide to cezo mňa ako... ako snehové vločky, ktoré na nás padali. Cítim ich prítomnosť, ale nedokážem sa na ne plne sústrediť. Myseľ sa zastavila. Sledoval som jej pery... a oči... a vlasy... a ruky... a... všetko.

     Ani netuším, ako sme vošli naspäť do mesta. Do starého parku na okraji sídliska. Parku plného stromov a lavičiek obkolesujúcich malé jazierko. Parku, v ktorom sa to celé zvrtlo.

     Stáli sme na jeho brehu. Snehové vločky ešte nestihli zakryť celý povrch ľadu pod svoju bielu perinu. Kristína hľadela na zamrznuté, čiastočne zasnežené jazero. Pripadala mi tým fascinovaná. A mne to začalo dochádzať. Vyzerá tak pokojne. Tak vyrovnane. A ja sa klepem na celom tele. Celú svoju myseľ upieram na to, aby moje ruky a slová všetko nezničili. Je to také ťažké! Kristínka je ako porcelánová bábika. Ako princezná... A ja chcem byť JEJ princom.

     Zrazu sa na mňa pozrela.

     „Prečo sa na mňa tak dívaš?“ usmiala sa.

     „Lebo si...“ zasekol som sa. ...nádherná, dralo sa mi na jazyk. „Nie je ti zima?“ snažil som sa odvrátiť tému. Všimol som si totiž, že sa trošku trasie a ruky si zohrieva vo vreckách bundy.

     „Áno, je. Ale nechcem ešte ísť domov,“ zašepkala.

     Prisunul som sa bližšie k nej. Celé telo som mal napriahnuté a pripravené na útek. Zrazu mi niečo napadlo. Najradšej by som si dal facku, že mi to nenapadlo hneď!

     „Dám ti svoju bundu,“ povedal som a už som si ju rozopínal.

     „Blázniš?“ vyvalila na mňa oči.

     Odhalil som svoj sveter so sobmi (na čom sa ona zabávala) a prehodil bundu okolo jej ramien. Zacítil som jej vôňu. Voňala ako vanilkový perník. Letmo sa dotkla mojej ruky. Bola taká jemná. Zrazu taká blízka. Nevydržím to! Telo som mal v jednom ohni. Musím! Ruky sa mi triasli rovnako ako jej fialové pery. Ľavá ruka sa pomaly priblížila ku Kristínkinej brade. Nežne ju otočila. Naše pohľady sa stretli. Mala v nich iskričky. Ale aj strach.

     „Čo to...“

     Prerušil som príval zbytočných rečí. Pery sa nám dotkli. Mal som pocit, že sa vznášam. Bolo to, akoby som ochutnával malinu. Malina. Jej rúž. Moje ruky objali jej driek. A ona zostala ako skamenená. Nehýbala sa...

     Omyl! Chyba! Porucha! Problém so signálom! Nedá sa pripojiť! Mozog neodpovedá!

     Rýchlo som sa odtiahol. Nedokázal som sa na ňu dívať. Všetko som pokašľal. Cítil som jej pohľad. Stála tam ako socha. Akoby ani nedýchala.

     „Prepáč,“ zašepkal som.

     Sekundy sa ťahali ako celé veky. Nič sa nestalo.

     „Bol to skrat,“ dodal som dúfajúc, že sa pohne. Ale ona nič.

     „Tak ja teda pôjdem,“ povedal som hľadiac na špičky svojich topánok. Pomaly som sa otočil. „Ahoj,“ zdvihol som ešte ruku na pozdrav. „Ešte raz, prepáč.“

     Otočený chrbtom ku Kristíne som šuchal nohami a ťahal sa preč.

     Odpustí mi niekedy? Prečo som to spravil? Mal som vyčkať na signál. Všetko som zničil. Všetky moje snové zámky sa zrútili. Krutá realita! Do oči sa mi vhrnuli slzy. Nesmiem plakať! Nesmiem!

     Náhle ma odzadu chytil pár rúk a na líci som pocítil letmý bozk.

     „Večer o siedmej na chate,“ zašepkala mi do ucha. „Ľúbim ťa, Kubko.“ zašepkala takmer nečujne.  Naskočili mi zimomriavky. Tá osoba ešte na malý moment nechala svoju ruku na mojom ramene. Neodvážil som sa na ňu pozrieť. A razom sa rozbehla opačným smerom, do mesta. Aj s mojou bundou.

POKRAČOVANIE VO ŠTVRTOK