Kapitola 4

 

     Stojím pred starou poschodovou chatou na okraji lesa. Ďaleko za mnou blikajú milióny svetielok vzdialeného mesta. Ale nedokážem vnímať tu krásu. Celý sa trasiem od hnevu a čiastočne aj od zimy. Nemám bundu.

     Prvé peklo som mal už doma, v chodbe pod dreveným schodiskom obrátený chrbtom ku vchodovým dverám, keď som fotrovcom oznámil, že idem von.

     „Nikde nejdeš, mladý muž! Zostávaš doma!“

     „Ale otec...“

     „Nebudem vyjednávať! Nemáš už dosť? Večer čo večer sa niekde túlaš!“ sršia otcovi blesky z očí.

     „Keď máš ku mne aspoň malú úctu, tak nikam nepôjdeš! Veď som tvoja matka. Chcem ti dobre!“

     „Bože, vy ste strašní! Hlúpi, nechápaví, starí fotrovci!“

     Otočil som sa na päte, buchol dverami a utekal preč.

     A teraz stojím tu. Čo ma tam čaká? Z okien prebleskujú rôzne farby a celý dom sa od základov otriasa od strašnej párty hudby. Zrazu sa mi tam ani trošku nechce ísť. Otočím sa na odchod a vykročím po zasneženej cestičke, ktorá ma sem iba pred chvíľou doviedla. Náhle zastavím a uvedomím si, že je tam ona. Kristína. Kristínka moja. Koniec koncov aj moja jediná bunda.

     Zazvonil som. Ale nikto neotvára. Samozrejme, veď ma v tom rámuse nemôžu počuť. Chytil som kľučku. Nebolo zamknuté. Vošiel som dnu. Bol tam iný svet. Svet plný farebných lúčov, hlasnej hudby, smiechu a aj alkoholu. Je to šialené!

     „Tu máš, Kubo!“ akýsi neznámy chalan sa mi zavesil okolo krku a vtisol do ruky štamperlík. On sám mal už dosť. Ťahalo z neho ako zo suda. Bol by som prisahal, že by sa dalo opiť iba z toho oparu.

     „Pijeme!“

     Vypálilo mi ústa. Vidím ju!

     „Ešte jeden!“

     Poháriky sa prevrátili.

     Skáčem do rytmu ako panáčik na šnúrke, neschopný úplne koordinovať pohyby. Sledujem ju. Ona sleduje mňa.

     „Nalievam!“

     Ďalší je vo mne. Chcem sa priblížiť, ale ona sa stále vzďaľuje. Svet sa mi začína krútiť. Stojím ešte vôbec?

     „Tu máš. Pi!“

     Ďalší. Smeje sa. A ja tiež. Všetci sa smejeme. Je to super. Všetci skáčeme ako šialení. Spievame. V kúte sa ktosi bozkáva. Niekto tresol dverami na záchode.

     „Na Kristínu!“ zvolalo akési dievča a znova sme prevrátili poháriky.

     „Na Kristínu!“ zopakoval som aj ja šeptom.

     „Skvela párty, však?“ počujem jej anjelský hlas pri svojom uchu. Jej nádherné pery sa ma takmer dotýkajú.

     „Šialená!“ zasmial som sa.

     „Poď so mnou,“ zašepkala, nádherne sa usmiala a nežne ma chytila za ruku. Dotyk jej dlane zapôsobil na mňa ako blesk. Celým telom mi prebehla nádherná triaška. Nechal som sa viesť. Viedla ma kamsi hore po schodoch...

 

 

POKRAČOVANIE VO ŠTVRTOK!