Život je plný nečakaných situácií. Niektoré nám prinesú krásne zážitky, iné dobré skúsenosti. Jednou z týchto skúseností je DofE. 

     Najskôr sa vám predstavíme. Sme dve kamarátky – Terka a Ema, žiačky IV. B triedy. Všetko sa to začalo krátko po našom príchode do starého gympla. Ako premotivované prváčky sme sa dozvedeli o DofE a rozhodli sme sa vyskúšať si to. Kde sú hranice našich skutočných schopností? Budeme vedieť na sebe dlhodobo tvrdo pracovať? Dokážeme svoje sny nielen snívať, ale aj premieňať ich na realitu?

     Nie, nebudeme vás presviedčať, že to bolo ľahké a jednoduché. Nebudeme vám tvrdiť, že je to hračka. Nebudeme sa hrať na hrdinky a prezradíme, že ani jedna z nás si nemyslela, že by sme to dotiahli až do konca. Ale my sme to nakoniec zvládli!

     Každý si na začiatku stanoví vlastné ciele. Ide o tri základné oblasti – rozvoj vlastného talentu, šport a dobrovoľníctvo. No a potom začne na napĺňaní týchto cieľov pracovať. Nie deň, nie týždeň. To sa meria na mesiace, ba až roky. A keď už máte svoje ciele splnené, čaká vás záverečná dobrodružná expedícia. No a práve o nej vám teraz chceme porozprávať.

     Na splnenie našej zlatej úrovne bolo potrebné absolvovať štvordňový presun v prírode po vlastných, počas ktorého musí každý nielen kondične zvládnuť niekoľko desiatok kilometrov, ale aj prípravu stravy a tri prenocovania bez možnosti využitia ubytovacích zariadení.

     Dobrodružné? Verte, že áno!

     Keď sme dostali ponuku od našich susedov z Life Academy pridať sa k nim a spoločne absolvovať toto dobrodružstvo, mali sme pochybnosti. Ísť? Nejsť? Bol to strach z neznáma. No po dňoch rozmýšľania padlo definitívne rozhodnutie: „Ideme.”

     Naša expedícia sa uskutočnila počas tretieho septembrového týždňa. V pondelok ráno sme sa všetci stretli v Kežmarku. Naša skupinka mala šesť členov. Tváre niektorých sme videli prvýkrát. Bol to naozaj zvláštny pocit. Cieľ náš trasy bol jasný – dostať sa do Babej doliny. Kde to je? Je to najväčšia dolina vo východnej časti Belianskych Tatier.

     A tak sa náš pochod začal. 

     Čas strávený obklopený prírodou bol určite krajší ako ten v škole. Nebolo ešte tak chladno, aj keď slnečné dni boli už na ústupe. Dobrá nálada nám však nevydržala dlho. Hneď na druhý deň nám totiž začalo pršať a my sme skončili úplne premoknutí. Noci tiež neboli úplne najpohodlnejšie. Les nás celý čas upozorňoval, že nie sme v ňom sami. Po nespočetných zúfalých slovách: „Ja už nevládzem!“ či „Chcem ísť domov!”, po desiatkach prechodených kilometrov pod ťarchou našich batohov sme to ale nakoniec predsa len dokázali.

     Dosiahli sme zlatú úroveň DofE!

     Bolo to ťažké. Bolo to náročné. Bolo to nádherné! Tieto dni nám naplno ukázali, že ak človek niečo naozaj chce, dosiahne všetko. Vystúpili sme maximálne z nášho komfortu a dali sme to bez jedinej pomoci zvonku. Na túto expedíciu budeme navždy spomínať.

     Chcete aj vy spoznať hranice svojich skutočných možností? Zapojte sa do THE DUKE OF EDINBURGH´S INTERNATIONAL AWARD!

 

Terka Martinková (IV. B)