Počas karantény bol naším najlepším priateľom, zabávačom a v neposlednom rade aj učiteľom všemocný Google. Áno, áno, áno, každý deň sme sa s učiteľmi rozprávali a oni robili všetko, čo mohli, aby nám čo najlepšie vysvetlili učivo. Ale bez Googlu by sme sa v mnohých veciach strácali až doteraz. Niektoré predmety boli jednoduchšie a iné nám zase dávali zabrať. Dištančné vyučovanie mi pomohlo s výberom toho, čo by som možno chcela robiť v budúcnosti. Zistila som, čo určite nebudem – IT-čkárkou.

     Pravdupovediac, neskutočne sa teším sa na celú triedu. Zvykli sme si, že sa vidíme každý deň. A potom sme jeden piatok trinásteho zrazu nešli do školy a nevideli sa vyše tri mesiace. Už len kvôli spolužiakom do školy pôjdem. A aspoň si zoberiem domov telesnú zo skrinky, ktorá sa tam štvrť roka varila vo vlastnej šťave. A teším sa aj na leto, ktoré nám už klope na dvere.

                                                                                         Anna Mária Pavolková

 

     Toto rozhodnutie je podľa mňa nonsens. Prečo to nepovolili rovno na celý mesiac? Veď situácia na Slovensku je už niekoľko dní taká, že skôr sa dám dokopy s černoškou, ktorá vyhrala miss sveta, ako že ochoriem na nejaký COVID.

     Vrátime sa len na jeden týždeň, ale aj za to vďaka. Počas „domáceho väzenia“ som sa učil rovnako ako v škole, ba aj viac. Výhodou bolo, že som nemusel všetko robiť hneď, a tak som sa zlepšoval aj v iných záľubách. Vyliezť z postele, kedy len chcem, sa mi zo začiatku zdalo ako raj na Zemi. Postupne mi však dochádzalo, že prichádzam nielen o svoju formu z fitnescentra, ale aj o veľa zážitkov školského života. Určite pôjdem na ten týždeň školu vyskúšať, no stále mi do hlavy bije otázka: Čo tam budeme vlastne robiť? Vedel by som si predstaviť, keby sme išli na nejaký výlet, alebo by sme sa rozprávali náučno-zábavnou formou o svojich skúsenostiach. Hlavne dúfam, že nás učitelia nechajú vydýchnuť. Nechcem si už ani len predstaviť také skúšanie z chémie. Chápem, že nie všetky predmety sú určené na výučbu cez kameru, ale niektoré boli ako tlačenie kameňa do kopca.

                                                                                         Dominik Marianik

     Celkom sa teším, že sa konečne stretnem so spolužiakmi a strávime spolu ešte pár dní. Aj keď som si už na dištančnú formu vzdelávania z domu ako-tak zvykla. Väčšinu času som sa učila viac, ako keď chodíme do školy. Niekedy sa toho nakopilo tak veľa, že som vôbec nestíhala. K tomu sa mi začali aj tréningy, vtedy som stíhala ešte menej, ale dalo sa to zvládnuť. Len som si musela nájsť systém na rozvrhnutie povinností.

     Je to dobrovoľné rozhodnutie, či pôjdeme do školy, alebo nie. Ja chcem ísť! Aspoň na ten krátky čas si zase sadnúť do lavice a konečne sa aj naživo vidieť so spolužiakmi a učiteľmi. Potešilo ma, že pôjdeme ešte aj na výlet, to som naozaj nečakala. Ak by sme už nešli do školy, úplne by sme si odvykli od skorého vstávania a od rozvrhovania si času na všetky svoje aktivity. Pridlho by sme boli doma. A keď k tomu prirátam aj letné prázdniny, ktoré sa nám blížia...

                                                                                         Dáša Chmúrová

 

     Najprv som sa potešila. Dva týždne voľna uprostred školského roka! Kto by nechcel? Ale postupne som spoznávala, čo to vlastne je tá ponorková choroba. Je hrozné byť len doma, bez kontaktu s okolím, s kamarátmi. Dištančné vyučovanie malo výhody a samozrejme aj nevýhody. Paradoxne posilnilo náš kolektív. Naučili sme sa spolupracovať a vzájomne si pomáhať. Tí, čo vedeli angličtinu, pomáhali nám – slabším, a my, čo sme vedeli matiku, sme zase pomáhali tým, ktorým to tak rýchlo nepáli. Navzájom sme si vymieňali vedomosti. Viem toho viac alebo menej, ako keď by som sedela v škole? Neviem. Ale viem, že učitelia sa nám snažili dať aj počas tejto krízovej situácie čo najviac.

     A teraz nastal čas, keď sa znova máme vrátiť do školy. Priznám sa, veľmi sa mi nechce. Ale už som sa rozhodla. Ideeeeem! A už teraz sa teším na kamarátky, že ich poriadne vyobjímam, že znova, aj keď iba na týždeň, zasadneme do lavíc. A potom... Hurá, letné prázdniny!

                                                                                         Viktória Švarcová

 

     Pôjdem 22. júna do školy, lebo... lebo chcem. Fúúú! Sám tomu neverím, že som to povedal. Chýba mi škola! Hlavne mi chýba stretávanie sa so spolužiakmi a učiteľmi. Áno, aj s učiteľmi. Prvý mesiac sedenia doma za počítačom som sa musel donútiť spraviť učiteľa sám zo seba. Nie je to ľahké! Učiteľstvo si vyžaduje veľa trpezlivosti a námahy, aby niektorých žiakov donútilo aspoň jedným okom sa pozrieť do preberaného učiva. Priznám sa, zo mňa by dobrý učiteľ veru nebol. Dištančné vzdelávanie mi veľmi neprospelo. Pri pozeraní na monitor ma štípali oči, niekedy bolela hlava a nedonútil som sa pripraviť na všetky vyučovacie hodiny. Na druhej strane sa mi páčilo, že som ráno nemusel zavčasu vstávať. Doma som mal aj školský bufet a jedáleň s obedom „zadarmo“. Pre mňa však bude oveľa príjemnejšie chodiť do školy, hoci to ranné vstávanie... Ale už teraz sa veľmi teším na tých všetkých, ktorých zase uvidím.

                                                                                          Stanislav Ripka

 

     Do školy ideme síce len na pár dní, ale aj tak sa veľmi teším na náš skvelý triedny kolektív, kamarátov z iných ročníkov, ale aj na naše pani učiteľky a pánov učiteľov. Všetci mi už veľmi chýbali. Udržiavanie kontaktov pomocou sociálnych sietí sa veru nevyrovná osobnému kontaktu. Verím, že si počas týchto pár dní vynahradíme spoločné chvíle, ktoré sme zameškali počas mimoriadnej situácie. Celé dištančné vyučovanie, či už z pohľadu učiteľov alebo nás žiakov nám zabralo veľa voľného času, síl a trpezlivosti. Ale nakoniec sme to všetci zvládli.

                                                                                         Ela Filková

 

POKRAČOVANIE ZAJTRA!