NOVINKY
Trpíte paraskavedekatriafóbiou?
- 13. 11. 2020
Všimli ste si, aký je dnes dátum? Trinásteho...! Piatok trinásteho! Bŕŕŕŕ...!
Neuveriteľne veľa ľudí trpí predstavou, že sa v tento deň stane niečo hrozné. Je to ale pravda či len ďalšia nezmyselná povera?
Číslu trinásť sa už odpradávna pripisujú rôzne magické až spirituálne vlastnosti. V histórii sa vraj práve v deň s nešťastnou trinástkou stali rozličné nepríjemné udalosti. Preto začal postupne vznikať strach a zo strachu dokonca fóbia, ktorej presný názov je doslova „jazykolomný“ - paraskavedekatriafóbia.
Pravdupovediac, každý deň sa môže stať niečo hrozné a vôbec nezáleží na tom, aký je deň. Zlé predtuchy si vytvárame iba sami. Lepšie je, aby sme na to nemysleli vôbec. Mnohí si ani nevšimnú, že takýto deň vôbec je. Ľudia radi zveličujú a hoci to znie paradoxne, ale radi sa aj boja (priznaj sa, že aj ty aspoň sem-tam pozeráš horory). Preto si vymýšľajú povery pre postrašenie.
Myslím si však, že netreba sa báť. Alebo treba? Ktovie...
Terézia Martinková (I. B)
Redakčné P. S.: Azda najväčšie nebezpečenstvo dnes hrozí tým, ktorí si v snahe naučiť sa vysloviť názov tejto fóbie zauzlia (či dokonca polámu!) jazyk.
Mesiac ticha, ktoré bolí
- 12. 11. 2020
Nahé chodby. Opustené lavice. Ohlušujúce ticho...
Presne takto zíva prázdnotou naša škola. Dnes je to presne mesiac, čo nám nejaký pán Covid zabuchol dvere nášho starého gympla a zamkol ich na niekoľko západov. Veru, už tridsaťjeden dní nestláčame kľučky na školských vchodových dverách. Už tridsaťjeden dní si nepozeráme navzájom do očí. Už tridsaťjeden dní sme sa spolu nezasmiali a nemali sme šancu hnevať sa na učiteľov, že nám dali nečakanú písomku. Ale to letí, však?
Literárna cena René alebo Anasoft litera gymnazistov
- 9. 11. 2020
- V tejto chvíli si pravdepodobne kladiete len jednu otázku: Čo som si to práve prečítala/prečítal? Dovoľte nám na ňu odpovedať a zasa (ako pri každom článku v našom školskom časopise) o pár informácií rozšíriť vaše poznatky.
Múdrosť knihy
- 5. 11. 2020
Čítam knihu. Knihu bez konca. Má milióny príbehov, ktoré čítam dookola. Prečo sa mi tie príbehy zdajú také povedomé?
Pri spomienke na niektoré sa usmievam doteraz. Neviem nad nimi nerozmýšľať. Prehrávam si ich v hlave a milujem pocit, ktorý pri nich zažívam. Neustále sa usmievam. Zanechali vo mne taký krásny pocit. Nedokážem sa ich nabažiť a zbožňujem ich a snívam o nich a tajne dúfam, že budú pribúdať a nikdy nestratia svoje čaro.