Škola

(Félix)

 

     Od tej zvláštnej príhody pri knižnici už ubehlo pár dní.

     Postava!

     Dopekla s bujnou fantáziou! Je to tu zas! Dúfal som, veril som, že tentoraz to bude iné, že už budem môcť žiť normálne. Ale nie! Je to tu zas. Stále to bolo. Stále aj bude. Asi je mojím osudom túlať sa po svete s desivými priateľmi. Aj keď... lepšie ako úplne sám, nie?

     Ani slnečné lúče odrážajúce sa od snehovej pokrývky nezmôžu priniesť čo i len maličký kúsoček svetla do mojej temnej schránky. Možno preto si stále sadám ku oknu. Túžim po svetle! Túžim po šťastí. Túžim po... Závidím smejúcim sa. 

     Fúka silný vietor. Hlásili víchricu. Žiariaceho smejka na oblohe o chvíľu zakryjú ťažké oblaky. Bude snežiť?

     Trieda je už takmer plná. Začína sa mi hnusiť. Priveľa ľudí dokazujúcich si silu svojho hlasu.

     Ešte neprišla...

     Zo školského areálu sa stalo nehostinné miesto. Vetvy starých stromov skúšané ťažobou snehu sa knísali pod nápormi vetra. Akísi zababušení žiaci sťa farební snehuliaci sa museli cítiť ako prieskumníci na Antarktíde. Sneh im bičoval podráždené zmrznuté tváre. Isto nič nevideli. Predierali sa len tak naverímboha. Tí predvídavejší, s rukavicami, si vyťahovali goliere búnd čo najvyššie. Ak by mohli, stali by sa bundovými slimákmi! Tí druhí so skrehnutými prstami a rukami skrytými hlboko vo vreckách čosi pokrikovali.

     Odrazu sa jeden zastavil. Nikto si ho nevšímal. Pozrel sa hore. Stiahlo mi žalúdok. Mával mi. Zamával som mu aj ja. Na moment sa beztvará tvár zatvárila prekvapene. Mal som dojem, že sa uškŕňa. Je to možné?

     Z ničoho nič ma prepadol strach. Záchvat paniky. Oblial ma studený pot. Hyperventiloval som. Srdce si usilovne prerážalo cestu von z hrudníka. Všetko so všetkým začalo splývať, točiť sa. Vznášal som sa sediac nehybne za lavicou.

     Výkrik!

     Prenikavý..., ohlušujúci..., plný hrôzy...

     Ani neviem, ako som vybehol z triedy. Vrhlo sa na mňa niekoľko desiatok zmätených oči. Viem, kto kričal. Ústa patriace ku očiam si začali čosi pošuškávať. 

     Hore po obyčajne zamknutom bočnom schodisku... 

     Nikto nič nepočul?!

     Bezmyšlienkovite som sa vrhol na kľučku. Bolo mi jedno, či je to prísne zakázané, či ma niekto vidí. Dvere sa otvorili. Prekvapilo ma to a pobozkal som špinavú podlahu.

     Z povaly sa ozývali hlasy.

     Vyskočil som na nohy. Podvedome som kopol do dverí, aby sa zatvorili. V každej situácii treba pamätať na dobrú výchovu. Schody som bral po štyroch.

    Hlasy sa približovali.

     Vbehol som dnu, do tmy.  

     „Fuj, to je nechutné!“

     „Čo si čakala? Je sem zakázaný vstup.“

     Išiel som za hlasmi. Boli to moji spolužiaci. Katka s jej partiou. Smiali sa. Sledoval som ich, len tak spoza rohu. Bál som sa ísť ďalej.

     Bolo to tam zvláštne. Cez škáry medzi škridlami padal dnu sneh. Mali by to opraviť!

     Každé tri metre sa po zemi ťahal trám. Hneď za rohom, za ktorým som sa ukrýval, bol gauč a mnoho ďalších harabúrd. Rovno oproti mne bolo cez otvorené dvere vidieť navlas rovnakú miestnosť. Mučila ma zvedavosť a pulzujúca bolesť z pravdepodobne zlomeného nosa. Som to ja ale šikovný! 

     Čo však bolo najpodivuhodnejšie, bola skriňa v strede miestnosti. Skriňa medzi trámami. Staré, kreslením a darebáckym vyrývaním zničené mahagónové drevo. Voľakedy mohla byť nádherná. Stála na štyroch okrúhlych nohách. Precízne vyrezávané ornamenty a kedysi zlatom zdobené úchytky. V minulosti to muselo byť luxusné umelecké dielo!

     „Čo ty tu robíš?“

     Zbadali ma! Mám vziať nohy na ramená?

     Všetci na mňa upierali pohľad. Ústa držali pevne zatvorené, no i tak... Niekto tam bol, niekto rozprával!

     Zvedavé pohľady čakali na odpoveď, tak som zo seba len čosi vysúkal.

     Chlapci červeneli, dačo aj prehovorili, ale... Nepočúval som. Celá moja bytosť bola zaujatá len tými čudnými hlasmi.

     Zostal som sám.

     Moje nohy ma mimovoľne približovali ku skrini. Triasla sa. Voľačo sa v nej hýbalo s úmyslom rozbiť vetché drevo a ubziknúť.

     Musel som vyzerať ako psychopat. Aj som sa tak cítil.

     Mal som zvláštne nutkanie zistiť, čo je dnu.

     Pandorina skrinka!

     Pomaly, ako v sne, som začal odkladať haraburdy z jej poklopu.

     Hlasy boli čoraz hlasnejšie, bytosť dnu stále zúrivejšia...

     „Čo tu robíš?! Tu nemáš čo hľadať, fagan malý!“ prehrmel priestorom dunivý hlas.

     Takmer som vyletel z kože. Bol to školník.

     „Šmýkaj k pani riaditeľke! Máš problém, mladý!“

 

 

POKRAČOVANIE EŠTE PRED JARNÝMI PRÁZDNINAMI!!!