Dom kultúry

(Katka)       

 

„Jasné, vidíme sa zas v pondelok!“ rozlúčila som sa s kamoškami a vyšla zo šatne. Celá spokojná som sa zhlboka nadýchla a pustila sa dole schodišťom. Hlavou mi vírila jediná myšlienka – dnes bolo na krúžku super.

     LDO-čko, to je moje. Všetci v mojom blízkom okolí už dávno vedia, že najviac zo všetkého chcem byť herečkou. Na literárno-dramatický odbor som chodila už od škôlky. A popravde, som na seba hrdá, pretože poznám veľa ľudí, ktorí sa už svojich snov, túžob či hobby vzdali.

     Sny…

     Potriasla som hlavou. Nie! Hoci som si to zas a znovu zakazovala, moja myseľ sa neustále vracala k môjmu poslednému rozhovoru s Félixom. V piatok po škole. Pri skrinkách. Pri mojej červenej skrinke, popísanej fixkou už od prvého ročníka. 

     Povzdychla som si a na medziposchodí som zabočila na ľavé schodisko. Musím naňho prestať myslieť. Už naozaj.

     Pri tých skrinkách som takmer ani nevnímala, čo mi hovoril. Sústredila som sa na to, aby som vyzerala, že ho počúvam. Pretože keď ku mne pristúpil, srdce sa mi rozbúchalo tak, až som sa bála, že prehluší zvonenie na začiatok ôsmej hodiny. Asi po troch vetách som si uvedomila, že podvedome zadržiavam dych. A popravde, ani si už nepamätám, čo vlastne hovoril. Teraz to neskutočne ľutujem.

     Pamätám si však, že mal na sebe modré džínsy, biele tričko a cezeň prehodenú tmavozelenú mikinu. Nos mal stále oškretý. Neprezradil, ako sa mu to stalo. A ten jeden neposedný prameň vlasov na ľavej strane mu stále padal do čela.

     Obyčajne veľa toho nenahovoril. Teraz to bolo zatiaľ azda najväčšie množstvo slov, aké som ho počula vysloviť. Má pekný, hlboký a melodický hlas...

     S týmito myšlienkami som zišla až na prízemie. Obe steny vstupnej haly boli obložené zrkadlami. Narýchlo som v nich skontrolovala svoj vzhľad.

     Odrazu som zamrzla.

     V odraze som sa mu dívala do očí. Stál tam. Pokojne, s rukami vo vreckách. Hľadeli sme na seba asi desať sekúnd, ani jeden z nás sa nepohol. Pomaly som sa otočila. Skúmala som jeho tvár, či mi niečo prezradí.

     Neprezradila.

     Pokúšala som sa pozapájať všetky kolieska v hlave a prísť na to, čo tu robí.

     Z ničoho nič sa mu pery zvlnili do milého úsmevu a vyslovil moje meno.

     Páni!

     Z jeho úst znelo tak nádherne... Aj ja som sa pomaly usmiala a... oslovila ho.

     „Félix.“

     Zas sme len jeden na druhého hľadeli. Na rozum mi neprichádzali žiadne slová, ktorými by som mohla vyplniť to obrovské ticho medzi nami.

     Venoval mi ďalší krátky úsmev. Potom sa bez slova otočil a začal kráčať smerom ku vchodovým dverám.

     Pustila som sa za ním. Zvláštne. Zdalo sa mi, akoby som sa k nemu vôbec nepribližovala. Pridala som do kroku. Vzdialenosť medzi nami však zostala stále rovnaká, hoci Félix išiel ležérnym krokom a s rukami stále vo vreckách. Už som takmer klusala, ale medzera medzi nami sa nezmenšovala. Zvraštila som čelo. To bude asi toľkými zrkadlami, pomyslela som si. Už ma celú haluzia. Znepokojená som zastala a vydýchla si.

     „Félix, počkaj!“ zvolala som.

     Otočil sa a zastal. Premerala som si ho, no jeho výraz bol pre mňa rovnako nečitateľný ako čínske písmo. Pomyslela som na to, ako hlúpo asi musím vyzerať. Prečo zo všetkého hneď robím drámu? Došla som až k nemu a chystala sa mu ospravedlniť za ten znepokojený tón, keď tu mi zrazu zamreli slová na jazyku.

     Napriek tomu, že bol ku mne otočený čelom, aj v zrkadle za ním som mu hľadela priamo do tváre. Priam som cítila, ako som zbledla. Čo to má, dokelu, znamenať?! Neveriacky som zažmurkala, či dobre vidím. 

     Zrazu som bola obklopená miliónmi odrazov Félixovej tváre. Boli všade! Všade! Všade, kam som sa len pozrela! Zrkadlá ma obkolesili zo všetkých strán, celý svet sa so mnou začal točiť. V ušiach mi hučalo, doliehala na mňa nevysvetliteľná úzkosť… 

     Klesla som na kolená. Namiesto pevnej zeme, ktorú som očakávala, tam nebolo nič. Začala som padať a so mnou aj celý svet. Moje oči to už nedokázali uniesť. Pevne som ich zatvorila, pritlačila si na ne dlane a lapala po dychu.

     Zrazu všetko stíchlo. Akoby celý svet zastal. Nepočula som a ani nevnímala vôbec nič.

     Pár sekúnd som spracovávala, čo sa to vlastne stalo. Potom som pootvorila jedno oko.

     Žiaden Félix, žiadne zrkadlá.

     Poobzerala som sa vôkol seba. Všetko som vnímala ako v spomalenom zábere vo filme.  

     Bola som pri… šatniach? Z dverí akurát vychádzali Sisa a Betka. O niečom sa rozprávali, ale zvuk sa ku mne vôbec nedostával. Betka si ma všimla a na tvári sa jej zračilo zdesenie. Rýchlo ku mne obe priskočili. Odrazu sa mi celý svet opäť vrátil do normálu. Zvuk aj obraz… celé moje vnímanie bolo v úplnom poriadku.

    „Prepána, Katka, si v pohode? Čo sa ti stalo? Prečo tu sedíš?“ vystrašene sa ku mne naklonila Sisa.

     Pomohli mi na nohy a ja som ich uistila, že som v pohode. Spolu sme zišli dole schodmi a pre istotu – a tak trochu aj zo strachu – som o zrkadlá ani len nezavadila pohľadom. Pred vchodom som im po stý raz povedala, že som okej a rozlúčili sme sa. Bývam totiž na opačnom konci mesta. Zahla som za roh a ešte stále vstrebávala prapodivný zážitok.

     Moju pozornosť pritiahol akýsi pohyb po mojej ľavici. Niekto tam ležal na lavičke a celým telom mu mykalo, akoby práve prežíval epileptický záchvat. Viem to, pretože moja teta má epilepsiu. Neraz som strýkovi pri návštevách pomáhala, keď dostala záchvat. Bez veľkého premýšľania som priskočila k človeku a pevne ho chytila za ramená. Odrazu som na mieste zamrzla a srdce mi vynechalo jeden úder. 

     „Félix?“ zdesene a zároveň ohromene som zašepkala.

 

... a pokračovanie ešte tento týždeň!